Divadeľná hra Paranoja

Réžia a hudba Ľubomír Burgr
Účinkujú Vít Bednárik (predtým Fedor Blaščák), Ľubo Burgr, Petra Fornayová, Milan Chalmovský, Ingrid Hrubaničová, Vlado Zboroň, Dušan Vicen, Stanislava Vlčeková
Scenár hry vznikol metódou kolektívnej tvorby.

Woody Allen: „To, že ste paranoidní ešte neznamená, že vám nikto nejde po krku.“

Dĺžka: 90 minút

Spoločenské paranoje a ľudské skraty v nultom priestore

O čom? To je otázka mnohých nezmyselných divadelných produktov. Pridŕžajúc sa názvu svojho divadla, inscenácie a priestoru hrajú „Burgrovci“ o ľudských skratoch a spoločenských paranojách v nultých priestoroch čakania pred zavretými dvermi.
Produkcia Paranoja presunula divákov tak, aby jedny reálne dvere budovy Národného osvetového centra boli v centre našej pozornosti. Napriek svojej vizuálnej banalite sú takmer kafkovské. Cítime, že sa za nimi deje niečo, čomu nerozumieme. Do tohto sveta nemáme prístup, kým nás nejaký byrokratický „dverník“ nevpustí. Čakanie na spoločenské riešenia si krátime kopírovaním samých seba, nadávaním na tých, čo stoja pred nami, i na tých, čo sú za nami. Medzi čakajúcimi sa skôr vytvára nervozita a rivalita ako občianska spoločnosť. Ak prekročíme tabu a vstúpime na vlastné riziko dnu, zistíme, že je tam prázdno. Autority zlyhávajú. Úrady na vás kašlú. Matky sú despotické, hysterické, incestné, archetypálne problémové. Nedôveryhodní lekári liečia systémom pokus a omyl, stojíme pred nimi nahí, bezmocní, zahanbení. Cirkev vystupujúca z hmly kadidla chce radiť, ako žiť s prostorekou dobromyseľnosťou, kým však kňaz vyrieši prevádzkové problémy svojej fary, veriaci sa mu rozutekajú bez rozhrešenia. Intelektuálne elity síce hovoria, ale o ničom.

Paródia na televízne diskusné relácie je pomerne banálnym motívom mnohých divadelných i kabaretných tvarov, do produkcie zahrnutá diskusia o hľadaní témy má vďaka takým hereckým fenoménom ako Vladimír Zboroň, Petra Fornayová či sám režisér a autor vynikajúcej hudby Ľubomír Burgr nesporný šarm. Čo skutočne existuje, sú len deti motajúce sa bez dohľadu, hľadajúce mamu alebo pýtajúce peniaze. A čo máme s nimi robiť? Zoberieme ich na veterník do cukrárne a potom čo? Navyše, je tu strach, že keď vyrastú, zabijú nás. A možno sa dovtedy pozabíjame aj sami, lebo tí, či zmeškali IC, sa teraz naštvane terigajú v motoráku.
Kolektívne vytvorený scenár zahraný s autenticitou a humorom, ktorá je pre túto skupinku tvorcov príznačná, bol inšpirovaný výrokom Woodyho Allena: To, že ste paranoidný, ešte neznamená, že vám niekto nejde po krku. Alternatívne: To, že ste depresívny, ešte neznamená, že nemáte problém.

Zuzana Uličianska, SME, 21. 2. 2005