Zámek Blatná

Dnešný zámocký komplex Blatná patrí nepochybne medzi stavebno-historicky najhodnotnejšie a architektonicky najvýznamnejšie pamiatky svojho druhu u nás. Svojou dlhou históriou, osobitou architektúrou vo vzácne zachovanom prostredí parkov a vodných plôch aj súčasným stavom sa radí medzi klenoty medzi hradnými komplexmi. Popri Švihove a Červenej Lhote je jedným z najzachovalejších vodných panských sídiel v Českej republike. Stavebno-historický vývoj urobil z tohto objektu pozoruhodnú ukážku umeleckých slohov minulých storočí, a keďže sa počas svojho vývoja nachádzal prevažne v držbe významných šľachtických rodov, bola Blatná miestom, kde sa rodili a pretvárali dejiny strednej Európy.

Archeologické nálezy ukazujú, že neveľký pahorok uprostred močiarov (od močiara má Blatná svoj názov), bol osídlený už v pravekých dobách. Koncom 7. a najmä v 8. storočí sa na Blatensku začínajú objavovať Slovania. K súvislému slovanskému osídleniu však došlo až v 2. polovici 10. storočia.

Osada Blatná vznikla vďaka starej významnej diaľkovej a obchodnej ceste, ktorá spájala Sušici s Horažďovicami, a na tomto mieste prekračovala riečku Lomnici. Prvá historická zmienka o Blatnej pochádza z roku 1235, keď je vtedajšia tvrz prvýkrát písomne spomenutá ako sídlo Vyšemíra (erb šípu), snáď chudobnejšieho príbuzného Bavorov zo Strakoníc. Ďalšia historická zmienka z roku 1241 pripomína istého Predostu z Blatnej, a je isté, že najneskôr v jeho dobe tu existoval hrádok chránený vodou, skladajúci sa zo sídelného objektu a stavebne náročnej domácej románskej kaplnky, ktorá mala vzniknúť niekedy medzi druhou polovicou 12. storočia a rokom 1225. Napriek tomu však niekedy býva najstaršie obdobie blatenského hrádku spájané, ako je tomu niekedy aj pri iných hradoch na našom území, s rytierskym rádom Templárov, o čom vznikali aj povesti. Písomné správy však dokladajú držbu Blatnej svetskými feudálmi. Pravdepodobnejšie by mohlo byť pôsobenie rytierskeho rádu Johanitov sídliacich na strakonickom hrade, patriacom Bavorom zo Strakoníc, ktorí získali Blatnú v druhej polovici 13. storočia.

Predpokladá sa, že práve prví Bavorovia sídliaci na Blatnej sa neuspokojili s užívaním prevažne dreveného opevneného komplexu, ale začali s jeho prestavbou na reprezentačnejšie sídlo, obohnané murovanou hradbou chrániacou dva paláce stojace oproti sebe. Prirodzená obrana hradu, okolité močiare, začala byť premieňaná na súvislé vodné opevnenie, ktoré však do dnešnej podoby doviedli až neskorší majitelia. Asi v roku 1299 možno už Blatnej pripisovať charakter skutočného hradu.

Posledným majiteľom z rodu Bavorov bol do roku 1403 Břetislav zo Strakoníc, synovec Zdeňka z Rožmitálu. Rod Bavorov vymrel po meči a Rožmitálovci ako ich príbuzní postupne dedili bavorovský majetok. Nad blatenskými hradbami zavlál prapor s kančou hlavou pánov z Rožmitálu. Dlhé obdobie ich panovania sa pre Blatnú stalo zlatým obdobím.

Za prvého držiteľa Jána z Rožmitálu bolo pôvodné románske sídlo rázne prestavané a Blatná sa stala gotickou pevnosťou s fortifikovanou vstupnou vežou. Pod správou tohto spočiatku príslušníka umierneného krídla husitskej šľachty, neskôr však nekompromisného katolíka, prečkal hrad aj búrlivé husitské obdobie. Až za Jánových potomkov potom dosiahol hrad vrcholný stavebný rozkvet.

Jánovi synovia Jaroslav Lev a Protiva držali Blatnú od jeho smrti v roku 1430. Najmä Jaroslav Lev, ktorý sa v písomných prameňoch ako majiteľ Blatnej objavuje od roku 1446, zastával vysoké štátne funkcie. Bol príbuzným kráľa Jiřího z Poděbrad, obratný diplomat a veľmi vzdelaný človek. Stál okrem iného na čele českého mierového posolstva štyridsiatich českých pánov a rytierov, ktoré putovalo v rokoch 1465 až 1467 po európskych dvoroch. Pri tejto ceste sa nechal inšpirovať vyspelou kultúrou západoeurópskej šľachty.

Tieto inšpirácie potom uplatňoval pri zvyšovaní reprezentatívnosti svojho blatenského sídla. Dával podnety k jeho rozsiahlej neskorogotickej prestavbe, ktorá priniesla hradu charakteristickú dominantu hranolovej vstupnej veže s lomeným vstupným portálom, ktorá nahradila predchádzajúcu chudobnejšiu vjazdovú bránu, a k veži z juhovýchodnej strany priliehajúcu gotickú hradnú kaplnku a tzv. Rožmitálsky palác. Palác a svoju pracovňu na poschodí veže dal vyzdobiť nádhernými freskami.

Jaroslavov syn, Zdeněk Lev, zastával roku 1508 úrad najvyššieho purkrabieho na dvore kráľa Vladislava Jagelonského. Miloval prepych a pre svoju reprezentáciu zvyšoval výstavnosť svojich sídiel. Jeho najvýraznejšou stavebnou akciou bolo prestavanie juhozápadného paláca na trojposchodový skvostný goticko-renesančný tzv. Rejtov palác. Na jeho vybudovanie pozval na Blatnú presláveného staviteľa Benedikta Rejta. Benedikt Rejt už predtým pôsobil v kráľovských službách, k jeho dielam patrí aj Vladislavská sála na Pražskom hrade, rovnako ako chrám sv. Barbory v Kutnej Hore.

Zároveň tým však zaťažil rodinnú pokladnicu vysokými dlhmi, a jeho syn Adam Lev je preto nútený zámok a mestečko Blatná v roku 1555 predať sestrám Kataríne a Anne Řepickým zo Sudoměře. Od nich blatenské panstvo kupuje v roku 1560 Katarínin manžel Zdeněk z rodu Šternberkov. Dva roky po Šternberkovej smrti kúpil Blatnú v roku 1577 Ján z Rozdražova zo starého poľského rodu grófov Rozdražovských.

Čoskoro však zomrel a po dosiahnutí plnoletosti pripadla Blatná na niekoľko rokov jeho synovi Václavovi z Rozdražova. Vtedy pri severnej strane hradby od vstupnej veže až takmer k Starému palácu vyrástla najmladšia z blatenských palácových stavieb – renesančný Rozdražovský palác. Stavovské povstanie v rokoch 1618 až 1620 a tridsaťročná vojna však prerušili zveľaďovanie blatenského panstva.

Počas povstania bol hrad vydrancovaný až na holé múry armádou vzbúrených českých stavov, vedenou Mansfeldom, a rovnaká pohroma postihla aj mestečko s jeho obyvateľmi. Václav z Rozdražova sa v roku 1622 radšej uchýlil do Sliezska, kde v roku 1625 zomiera.

Vdova Anna Mária žila naďalej s maloletým synom Františkom Ignácom na blatenskom panstve, ktorý ho potom prevzal v roku 1645. Ani pobielohorská doba však rozkvetu Blatnej nepriala. František Ignác zomrel v roku 1691 bez toho, aby zanechal dediča, a rod Rozdražovských tak vymiera po meči.

Dedičom sa stal Ján František gróf Krakovský z Kolovrat, syn Anny Kataríny, sestry zosnulého Františka Ignáca. Vzápätí však panstvo predal grófke Ernestíne Serenyiovej, a pôvodom maďarskí Serenyiovci tak držali Blatnú od roku 1695 až do konca 18. storočia. S novou vrchnosťou sa prihlásila nová, tentoraz už baroková epocha, o ktorej svedčia mnohé barokové sochy v mestečku, skvostne prestavaný kostol v neďalekých Paštikách, ako aj barokizujúca prestavba Rozdražovského krídla.

Roku 1798 kúpil Blatnú od bratov Serenyiovcov, z ktorých ani jeden nemal dediča, Václav Karel (Wenzel Karl) Hildprandt z Ottenhausenu, šľachtic pôvodom z Tirolska. V držbe Václava Karla a jeho potomkov zostala Blatná, s vynúteným prerušením v období komunistickej éry, až do súčasnosti.

Za Františka (Franz) Hildprandta došlo k nákladnej adaptácii zámku, smerujúcej k vytvoreniu reprezentačného sídla, poskytujúceho však zároveň pohodlné bývanie. Potom, za Roberta Hildprandta, prešiel zámok v rokoch 1850 až 1856 novogotickými úpravami v romantickom duchu podľa návrhu architekta Bernarda Grübera z Mníchova, ktoré stavbe viac-menej dali jej súčasný charakter.

Koncom 40. rokov 20. storočia zámok prevzala Národná kultúrna komisia a po komunistickom prevrate bol Hildprandtovcom majetok skonfiškovaný v roku 1952. Bedřichovi (Friedrich) Hildprandtovi s manželkou Corneliou a dcérami bolo po roku 1958 umožnené, vďaka stykom rodiny s cisárom Haille Selassie I., legálne emigrovať do Etiópie. Pamiatky na etiópske pobyty tvoria dnes pútavú súčasť zámockej expozície.

Po roku 1991 sa panstvo vrátilo do rúk rodiny Hildprandtovcov, konkrétne manželky Bedřicha Hildprandta (zomrel v roku 1981 v Nemecku) Cornelie a ich dvoch dcér Josefiny a Jany. Súčasní majitelia sa intenzívne zaoberajú jeho obnovou a sprístupnením pre návštevníkov.