Divadelné predstavenia v divadle TICHO a spol.

Humorne-krehké podobenstvo o tom, čo pre človeka znamená láska a na základe čoho môže človek omladnúť.

Fantaskné postavy výnimočnej Maaty a Arfa kreslia ich hereckí predstavitelia Jana Lieskovská a Paľo Plevčík ako krehko-smiešnych ľudí-neľudí. Utrpeli šok z toho, že aj výnimočné danosti vedia privodiť „negatívne javy“, schopnosti sa v nich zablokovali, Maaty a Arf nemôžu žiť ako do teraz. Jediné, čo im zostalo, je ich vzťah.

Je to závod o to, čo príde skôr – vyrovnajú sa s vinou, nájdu sami seba alebo stratia trpezlivosť s tým druhým a opustia sa. Je to závod o ČAS… a o PREDSTAVY o živote…

Inscenácia Déjà vu vznikla na základe poviedkovej tvorby Miloša Janouška, ktorý je známy najmä ako pesničkár, no je to aj vtipno-krehký básnik a autor próz na pomedzí patafyziky a fantastiky, ktorý však aj v tejto tvorbe nezaprie aktuálnosť pesničkára.

Autorka hry a dramaturgička Viki Janoušková si povyberala poviedky, zdramatizovala ich a vytvorila celostný príbeh akejsi grotesknej feérie „pre dve postavy a kúzla“.

Inscenácia Déjà vu v réžii Róberta Horňáka kreuje svet krehko-smiešnej až grotesknej feérie o strachu z výnimočnosti, destilovaní času, zhmotňovaní predstáv a mnohom inom…

Humorne-bláznivá cesta dejinami ľudstva, kde sprievodcami sú bytosti s krídlami…

Kam sa dnes hýbu hodnoty?
Ako sa cíti človek, ktorý má chuť byť konštruktívny?
Má každý človek svoju životnú tému?
Čo znamená pre nás čas?
Má vôbec zmysel na tieto témy hrať divadlo?
Vieme si zo seba popri tom všetkom vystreliť?

Tieto a mnohé iné nám behali po hlave pri príprave našej grotesknej feérie a budeme radi, ak sa Vám zachce vstúpiť do našich kruhov, prísť si z nás a zo seba vystreliť i hľadať ďalšie a ďalšie otázky… lebo ako sa hovorí v jednej obľúbenej knihe: „Vieš odpoveď? Ak nevieš odpoveď, tak nedávaj otázku!“…

ON:     (usmeje sa) Aj ja…  (sadne si na kufor, z vrecka vytiahne akýsi plán a študuje ho) Predtým bolo všetko jasné a všetko malo svoj zmysel. My sme boli tu, a oni zas (ukáže dolu) tam. Ľudia nevedeli, načo majú anjelov, ale anjeli vedeli, načo majú ľudí.

Dokument o tvorcovi, dobe nedávno minulej a hľadaní domova, v ktorom sa tí starší nájdu a tí mladší čosi pochopia…

„Pri rozhovoroch s pamätníkmi a aktérmi dôb nedávno minulých mám často pocit, že sa pohybujem ako slon v porceláne. Veľmi citlivo musím hľadať svoj vnútorný pevný bod, z ktorého by som mala právo na veci nazerať…“ povedala autorka Viki Janoušková.

V hre sú použité autentické citáty z diela Leopolda Laholu (1918 – 1968), ale aj z korešpondencie medzi Laholom a Špitzerom, či Špitzerovej knihy Nechcel som byť Žid. Rovnako na dokreslenie doby sa stretávame s autentickými výrokmi Laholových súputnikov: Jána Roznera, Agneši Kalinovej, ale aj z rozprávok Pavla Dobšinského, ktorého si Lahola veľmi vážil a dokonca ho nazval najlepším slovenským spisovateľom.

„Inscenácia Všade tá rieka…! je o každom človeku, ktorý sa vydá na dlhú cestu, aby znovu našiel svoj domov. Uvedomila som si, že veta, či potrebuje spisovateľ domov, a Laholova odpoveď „zúfalo ho potrebujem“ je mimoriadne silným vyjadrením aj nás ostatných, „pozostalých“. Zúfalo potrebujeme bezpečný prístav, odkiaľ nás nik pre naše názory, pre našu tvorbu, pre náš postoj nevytlačí.“, hovorí režisérka Viera Dubačová.

Divadlo TICHO a spol. pre Vás pripravilo nový krehký príbeh v hre „ticháckej dramaturgičky“ Viki Janouškovej Zdanlivo slepá ulička. Je to 8. inscenácia divadla.

Ako vo väčšine inscenácií sa opäť dotýkame, pre nás nevyčerpateľnej témy času, no úplne z inej strany… dotýkame sa témy sily myslenia človeka… témy stôp, ktoré môže v živote človek za sebou zanechať a pokúšame sa ohmatať spôsob, ako svoje neobyčajné zážitky a skúsenosti dokáže odovzdať inému, na ne nepripravenému človeku… Inscenácia sa nesie v neopakovateľnom humorno-poetickom duchu a cítení režisérky Viery Dubačovej. Ide o v poradí 2. inscenáciu tandemu Janoušková – Dubačová, ktorý už zanechal v tomto priestore výraznú stopu inscenáciou Všade tá rieka…! Scénografie sa ujal mladý „tichácky“ scénograf Jakub Branický, herecké obsadenie pozostáva zo stálic tohto divadla – Judity Hansman a Michala Ďuriša, obidvaja úspešne spolupracovali s režisérkou, autorkou i divadlom na inscenácii Všade tá rieka…! a tieto ich neopakovateľné kreácie (spolu s hereckou kreáciou Ivana Martinku) udržujú túto inscenáciu nielen stále živou, ale robia ju i stále hlbšou…

Uvedené témy sú blízke autorke i režisérke a korešpondujú i s dramaturgickým programom divadla TICHO a spol., ktoré venuje vo všetkých svojich líniách zásadnú pozornosť reflexii miesta hodnôt dnešnej spoločnosti a snaží si hľadať „svoje“ priority a „svoj“ rebríček…

Komediálna fikcia o vine a zabúdaní, alebo akú rolu v rozpamätávaní môže hrať hudba.

Aké úžasné by bolo zmyť zo seba všetku špinu minulosti.

Vladovi a Mirovi táto možnosť bola poskytnutá v akomsi zvláštnom zariadení, kde sa pod dozorom starostlivej sestričky úspešne vyhýbajú spomienkam na svoj predchádzajúci život. Táto čistota je ale vo vážnom ohrození v momente, keď sa izolácia naruší príchodom nečakaného návštevníka…

Ako dlho sa dajú ignorovať staré hriechy? A dá sa nečisté svedomie dookola umývať, až z neho stečie len čistá voda?

„Minulosť sa nikdy neminie, dá sa na ňu iba (po)zabudnúť. Dávne hriechy a krivdy čušia, vyčkávajú pod kožou, až nám napokon poza chrbát vyplávajú na povrch, udrú nás medzi oči. Nevyriešenú minulosť si tlačíme, paradoxne, vždy pred sebou, maskujeme ju útekmi do neexistujúcej budúcnosti, užívaním si zlomkového šťastia najprítomnejšieho okamihu (ktorý je už teraz minulosťou). A tak stále dookola – koleso, koleso, okolesilo si sa… Ale môže sa stať čosi, čosi celkom nepatrné, a zrazu dostaneme možnosť očistiť sa od nánosov bahna a špiny a prachu a svinstva každodenného. Taká možnosť sa nemusí už nikdy zopakovať. Treba ju chytiť za pačesy. Za gule. Minulosť sa nikdy neminie, no ak ju nevytesníme, nemusí nám jedného dňa začať škrabať na dvere to hnusné a prekliate svedomie.“      Ján Púček