Divadlo Babadlo z Prešova: detského diváka neoklamete, netreba ho podceňovať.

Divadlo Babadlo z Prešova: detského diváka neoklamete, netreba ho podceňovať.

Zuzana 21. 7. 2020 Zdieľať

Babadlo je bábkové divadlo z Prešova s 25-ročnou tradíciou. Úsmevné je, že niečo, čo vzniklo pri krčmovom rozhovore, je dnes uznávané divadlo, jediné svojho druhu v Prešovskom kraji. Prestavenia divadla Babadlo videlo dodnes viac než milión slovenských detských divákov, a to už je úspech, ktorý sa nepodarí každému. O začiatkoch tvorby, povolaní bábkoherca a detskom divákovi, ktorý býva niekedy mylne podceňovaný, sme sa zhovárali s Mgr. Júliou Labudovou, zakladajúcou členkou a riaditeľkou bábkového divadla Babadlo.

Júlia, prezraďte nám, aký je váš príbeh v kocke… Ako sa zrodilo bábkové divadlo Babadlo?

Myšlienka vznikla v roku 1994 so spoluzakladateľom Jurajom Mandelom pri pive v krčme :). Ja som pracovala v tom čase v DJZ Prešov na marketingovom oddelení a tam som zistila , že je dopyt po inscenáciách pre najmenších. A tak sme s dlhoročným kamarátom Jurajom rozoberali túto situáciu a zdalo sa nám, že bábkové divadlo je pre túto vekovú kategóriu najvhodnejšie a videli sme to veľmi jednoducho. Zo začiatku to mala byť len naša amatérska, voľnočasová aktivita. Avšak dňom 1.6.1995 sa podpísal ortieľ profesionálneho bábkového divadla  – jediného v Prešovskom kraji. Začínali sme v bábkovej sále DK ROH, po 5 rokoch sme sa presídlili do priestorov DJZ na 12 úžasných sezón a teraz máme konečne už 8 rokov náš identický priestor na Solivare.

Ste vyštudovaní bábkoherci?

Nie všetci.

Priamy kontakt s detským divákom je vzrušujúci – nikdy neviete, čo urobí.

V čom vás oslovuje vaše povolanie bábkohercov a tvorba detských bábkových predstavení?

Tvorba pre deti je pre mňa a aj pre mojich kolegov naplňujúca, radi chodíme aj priamo za divákom – nemáme radi len kamenné scény.  Priamy kontakt s detským divákom je vzrušujúci – nikdy neviete čo urobí. Je to bezprostredný a pravdivý divák. Jeho neoklamete. A bábkové divadlo je očarujúce v jeho magičnosti – je možné robiť v ňom veci, ktoré sú pre činoherné divadlo buď nemožné, alebo veľmi komplikované. Je to žáner zameraný hlavne na výtvarno, vizuál, oživenie predmetov, materiálov, hru svetla, tieňa. Tajomstvo – to je bábkové divadlo. A nie je len pre deti. Je aj pre dospelých.

Deti majú dnes pestré možnosti, v akej forme možno vnímať príbeh či rozprávku: môžu si ju prečítať, pozrieť v televízii, vypočuť vo forme audio nahrávky alebo si pozrieť predstavenie pre deti, v ktorom hrajú dospelí herci. V čom je bábkové divadlo jedinečné?

Áno, majú dnes veľa možností, avšak vždy a stále sa vracajú do divadla. Prečo? Pretože to je živé umenie, kde majú kontakt so živým hercom, ktorý s ním komunikuje. Po predstavení si môžu pozrieť bábky, pozrieť sa do zákulisia. Je to pre nich stále tajomný a kúzelný priestor, ktorý nenahradí televízia ani počítač.

Výroba bábok trvá niekedy aj pol roka.

Ako vznikajú vaše rekvizity a bábky?

Proces tvorby inscenácie je dlhý. Od prvého nápadu až po premiéru niekedy ubehnú aj dva roky. Každá inscenácia má svojho scénografa – výtvarníka , ktorý navrhne výtvarné spracovanie bábok, kulís a potom sa začne výroba. Podľa zložitosti niekedy výroba trvá aj pol roka (vyrezávané drevené marionety sú dosť náročné a ak ich máte v predstavení 11, tak ich výroba trvá naozaj dlho). Bábky väčšinou robia výtvarníci a ľudia, ktorí to vedia. Malé drobnosti vieme vyrobiť aj my v divadle, ale výroba bábok je naozaj umelecká práca a je potrebné, aby to robil človek, ktorý to vie.

Čo je pre pri práci bábkoherca alebo bábkoherečky to najťažšie? Predpokladám, že ovládať bábku si vyžaduje istú manuálnu zručnosť, aj fyzickú kondíciu.

Nuž, manuálna zručnosť a fyzická kondícia je úplným základom. Bábkoherec potom musí ešte vedieť spievať, hrať na nejaký hudobný nástroj, ovládať svoje telo a činohra je samozrejmá. Najťažšie je však to, že počas predstavenia nemá ani sekundu pauzu a musí sa dokonale sústrediť, pretože okrem hrania robí aj rôzne prestavby a zabezpečuje technický chod kulís, bábok a všetkého, čo je potrebné. V tom je rozdiel od ostatných žánrov, kde majú herci často pauzu medzi výstupmi.

Ktoré z vašich predstavení malo doteraz najväčšiu odozvu?

Takých predstavení je viac, ale najväčší úspech majú klasické tituly – Ako išlo vajce do sveta, Ako psíček a mačička, Šípková Ruženka, Statočný cínový vojačik, …

Keď sa zabudla bábka Snehulienky, improvizovali sme s plyšákom  – opičkou.

Stala sa vám niekedy počas predstavenia vtipná historka?

Ojojoooj… Tých historiek za 25 rokov je na celú knihu. Či zo strany hercov, alebo rôznych vtipných rekcií divákov. Len na ukážku – hrali sme predstavenie Snehulienka a sedem trpaslíkov a keďže deň predtým sa hralo tiež a bábka Snehulienky sa pokazila, tak bola v dielni na opravu… a aj sa tam zabudla. Herci prišli na predstavenie a hlavná postava nikde. Deti už nedočkavo čakali na predstavenie… nič iné neostávalo len improvizovať…  Požičali si malého plyšáka – opičku, naviazali provizórne ako marionetu, z papiera vyrobili šaty, vlasy a hralo sa. Deti verili všetkému a učiteľky plakali od smiechu celé predstavenie a tvrdili, že lepšie predstavenie v živote nevideli :)

Zapájate do predstavenia aj detských divákov?

Záleží od inscenácie. Niektoré sú vyslovene zamerané na spoluprácu s divákom a niektoré nie. Avšak na reakcie detí počas predstavenia musíme reagovať vždy. Spomalením, počkaním, zopakovaním, … nemusí to však byť vždy priamy rozhovor s divákom.

So svojím divadlom ste navštívili aj Česko a Poľsko. Vnímali ste nejaký rozdiel u detského diváka, alebo naozaj platí, že deti sú všade rovnaké?

Deti sú všade rovnaké, rozdielne je len to, ako sú naučené správať sa v divadle. Či je to pre nich prirodzenou súčasťou ich voľnočasových aktivít s rodičmi, alebo je to len výnimočne.

Ako mama som zažila aj predstavenie pre deti, kde herci siahali po prvoplánovom až priam hlúpom humore. Vnímate aj vy túto rovinu, že sa detský divák niekedy podceňuje a berie na ľahkú váhu?

Bohužiaľ, v niektorých produkciách sa stáva aj to. Detský divák je však rovnako náročný, ak nie náročnejší ako dospelý. Ak ho nezaujmete, on vám dá hneď jasne najavo, že ho to nebaví. Netrápia ho nejaké spoločenské normy :). Nikdy netreba podceňovať detského diváka a je potrebné ho brať vážne. Dieťa nie je hlúpe. Má len menej skúseností ako my dospelí.

Pre akú vekovú kategóriu robíte predstavenia?

Hlavnou vekovou kategóriou, ktorej sa venujeme, sú deti od 3 do 9 rokov. Avšak naša tvorba je aj pre staršie deti – 9 až 14 rokov a venujeme sa aj tvorbe pre mládež 15 – 18 s vážnejšími témami.

Podľa čoho sa rozhodujete, ktoré rozprávky, resp. motívy spracujete do podoby predstavenia vo vašom repertoári?

Dramaturgický plán divadla sa robí aj dve sezóny dopredu. Keďže sme divadlo s orientáciou na zachovanie klasického bábkového divadla so zameraním na spracovanie tvorby slovenských autorov, autorské divadlo a svetovú klasiku – tak to je určujúcim činiteľom výberu titulov. Spracovávame slovenskú klasiku pre deti – Máriu Ďuríčkovú, Boženu Mačingovú, Kristu Bendovú a potom Karla Čapka, Tesnohlídka, Hrabala, Dickensa, Andersena i Grimmovcov. V rámci autorského divadla spolupracujeme hlavne so spisovateľkou a dramaturgičkou Betkou Verešpejovou, ktorá pre nás vytvorila 11 autorských scenárov.      

Ak dieťa predstaveniu neporozumie, nie je to jeho chyba. To my sme neodviedli našu prácu správne.

Potrebujú deti v predstavení vnímať posolstvo víťazstva dobra nad zlom? Majú aj vaše predstavenia istý poučný rozmer?

To je základ rozprávky a myslím že aj života – dobro má zvíťaziť nad zlom. Či nie? A samozrejme sú rozprávky vymyslené preto, aby sme mohli tým našim malým ľuďom zdeliť ich formou naše životné skúsenosti… Divadlo by však nemalo poúčať, len ukazovať, prinútiť diváka porozmýšľať a nechať ho samého nájsť (či nenájsť) poučenie. Má to byť na ňom a je to jedno, či je to dieťa, alebo dospelý. Ak sa náhodou stane, že divák odchádza z predstavenia a nerozumel mu – nikdy to nie je jeho chyba. To my sme neodviedli našu prácu správne.

Počas korona-krízy sme online predstavenia nerobili. Divadlo je živé a potrebuje priamy kontakt s divákom.

Ako ste prežili obdobie korona-krízy? Pokúsili ste sa aj vy o online predstavenia alebo ste si skrátka museli dať dlhšiu pauzu?

Nechcem sa už vyjadrovať k téme korona–krízy. Veľa som o tom písalo, aj hanlivo na nás umelcov, akoby sme ani neboli ľudia. A pritom ľuďom počas karantény robili spoločnosť knihy, hudba, filmy, televízia – všetko umenie. Kultúra je stále na okraji záujmu nášho štátu a ako v jedinom rezorte neprebehli skoro žiadne reformy. My sme online predstavenia nerobili, pretože sme sa svorne v našom divadle zhodli na tom, že divadlo je živé umenie, potrebuje priamy kontakt s divákom a na obrazovke počítačov nefunguje tak, ako má.

Čo považujete za svoj najväčší doterajší úspech? Čo vás pri vašej práci teší?

Mňa teší, že sme ako nezávislé, neštátne a nedotované divadlo prežili 25 rokov a že sme sa nikdy nevzdali – ani teraz, v pre nás naozaj likvidačnej situácii. Že naše divadlo tvorili a tvoria ľudia naozaj milujúci umenie a svoju prácu. Že k nám stále chodia deti s rodičmi na predstavenia a nechce sa im ísť domov. Že letné tábory, ktoré každoročne organizujeme, máme vždy plné. Že cestujeme po celom Slovensku a skoro všade nás už poznajú. To sú veci, ktoré sa nedajú ani zmerať, ani zvážiť – to je divadelné šťastie :).

Máte nejaké ciele alebo sny v profesionálnej oblasti, ktorým by ste sa potešili, ak by sa splnili?

Veľmi by som priala nášmu divadlu, aby mesto konečne po rokoch zrekonštruovalo budovu, v ktorej sídlime a do ktorej posledných 60 rokov neinvestovali, aby sme mali dôstojné miesto pre divákov aj pre našu prácu. Zároveň by som si veľmi priala pre celú oblasť kultúry, aby dostala dôstojnejšie zázemie od štátu – také, aké je hodné 21. storočia.  Nezabudnime na to, že ak zanikneme ako národ – neostane v histórii zmienka o supermarketoch, fabrikách, automobilkách, developeroch – ale umenie a kultúra je znakom národa.

Mgr. Júlia Labudová (na portréte vľavo), riaditeľka a zakladajúca členka divadla Babadlo.Mgr. Júlia Labudová (na portréte vľavo), riaditeľka a zakladajúca členka divadla Babadlo.

Mgr. Júlia Labudová (na obrázku vyššie vľavo) je členkou medzinárodnej bábkarskej organizácie UNIMA. Divadlo Babadlo sa pod jej vedením dostalo na významné medzinárodné festivaly na Slovensku (bábková Žilina, bábkárska Bystrica, festival Pohoda…), v Českej republike (Mateřinka, Medzinárodní festival regionů…) i v Poľsku (festival sólových bábkárov v Lodzi, medzinárodný bábkový festival vo Vroclave, Varšave).

Zaujalo vás rozprávanie principálky divadla Babadlo? Nenechajte si ujsť ich magické predstavenia naživo. Na Zľavomate prvýkrát ponúkame vstupenky na predstavenia v Prešove v Ekoparku Holá Hora a v Lodenici Sigord.

Kúpte si vstupenky na letné predstavenia divadla Babadlo aj vy!

Zuzana

Zuzana

Som spoločenský introvert, ktorý občas hľadá okuliare zavesené na nose, vynachádza koleso a smeje sa divným vtipom. Rada objavujem miesta s autentickým geniom loci a bohom zabudnuté dedinky, v ktorých dáva líška dobrú noc (a krčmár pozná každého po mene). Nikdy ma neprestane udivovať, v akej krásnej krajine to žijem a vždy, keď odchádzam, teším sa na chvíľu, kedy sa budem môcť vrátiť.