Vyrypajevova hra zaujme nielen svojím názvom a odvahou napísať text,
v ktorom sú všetky postavy počas celej hry v značnom alkoholickom
opojení. Odvážne sú najmä samotné názory, ktorých sú Vyrypajevovi
opití hrdinovia nositeľmi. Vyrypajev sa pohráva s myšlienkou, že Boh sa prihovára k svetu cez tých, ktorí sú opití.
Režisér Eduard Kudláč o mimoriadnosti Vyrypajevovho textu uviedol:
„Celý čas sú postavy prechádzajúce príbehom opití, nie sú to však
postavy závislé na alkohole. Sú to ľudia, ktorým autor potreboval
rozviazať ústa. Vzťahy a kontexty týchto ľudí sa alkoholom rozplynuli do hmly. To znamená, že títo ľudia nie sú ukotvení ani vo vzťahoch, ani
v nejakom priestore, ani v nejakých dôsledkoch svojich činov. Nachádzame
sa v stave absolútnej prítomnosti, a tým pádom aj v stave absolútnej
artikulácie tých najvnútornejších problémov, ktoré s nimi idú.
Vyrypajev použil metaforu, že Boh rozpráva ústami opitých, že vlastne
v stave absolútnej opitosti človek stráca nielen zábrany, ale aj svoj
existenciálny kontext. To znamená zodpovednosť voči svojim činom,
zodpovednosť voči tomu, čo poviem. A to je podľa mňa nesmierne
zaujímavé, pretože sa dostávame do dialógov, ktoré priamo riešia
problém. Nezaoberajú sa dôsledkami, alebo kontextom tých
problémov.“
|