Podporte v ťažkých časoch ľudí bez domova

„Volám sa Anna. 12. novembra som oslávila 37 rokov. Vydávala som sa veľmi mladá, svojho muža som stretla na pošte u nás v meste na východe. Robila som tam za prepážkou. Mala som čerstvých 18 rokov. Na poštu som nastúpila hneď po skončení učňovky. Peter bol krásny, vysoký a tmavý. Ženy po ňom pokukovali. Bol odo mňa o 8 rokov starší. Pracoval na železnici. Dali sme sa do reči, každý deň sme sa stretávali a o necelý rok som sa vydávala. Dva mesiace po svadbe som otehotnela. Prvé dva roky nášho spoločného života boli krásne. Peter občas žiarlil, vraj s mužmi koketujem a priveľmi sa usmievam. Najmä na mäsiara ku ktorému sme chodievali kupovať rezne, ktoré mal môj muž tak rád. Nechápala som to, ale rešpektovala som jeho názor. Začala som chodiť inam. Na našu dcéru nemal veľa času. Nevadilo mi to, s výchovou malej mi pomáhala jeho mama. Peter vyrastal bez otca, údajne sa upil k smrti. Viac o ňom rodina nerozprávala.

Keď mala malá 2 roky a ja som sa chcela vrátiť do práce, Peter mi navrhol aby som ostala doma, v práci som podľa neho zarábala almužnu a jeho práve povýšili. Práca na železnici bola stabilná, presvedčil ma, že sa o nás postará. Doma som sa nudila, kamarátky si užívali život a ja som väčšinu času trávila s Petrovou mamou. Asi po pol roku Peter navrhol aby sme sa z bytu, ktorý sme mali v prenájme, presťahovali k jeho mame. Súrodenci boli v zahraničí a ona žila vo veľkom dvojposchodovom dome sama. Aj tak mi pomáhala s výchovou Katky. Nesúhlasila som, nevedela som si predstaviť, že stratíme všetko súkromie. V ten večer prišla naša prvá veľká hádka, Peter po mne kričal, že si nič nevážim. Ja som plakala a nevedela som prestať. Začal vrieskať a zrazu mi dal facku. Zosunula som sa na zem, kde do mňa kopol. Veľmi ma vydesil. Nadával mi a po chvíli vypochodoval z izby, tresol dverami a takmer týždeň ho nebolo. Neviem, kde bol. Prišiel domov opitý. Nikdy som ho takého nevidela. Po príchode domov ma zvalil na posteľ a oznámil mi, že som sa dosť dlho venovala decku a že je čas si začať plniť manželské povinnosti. Bránila som, presviedčala som ho, kričala som. Nezaujímalo ho to. Znásilnil ma. V ten deň to odo mňa chcel ešte raz. Podvolila som sa. Od toho dňa sa krik, nedobrovoľný sex a nadávky stali súčasťou môjho života. Zo začiatku si dával pozor aby bola malá v takých chvíľach v škôlke alebo u jeho mamy. Po asi pol roku mu to už bolo jedno.

Cítila som sa osamelá. S mojimi rodičmi som nemala dobrý vzťah. Mama s otcom boli rozvedení, otec sa znova oženil a odsťahoval sa na Záhorie. Do práce som mala zakázané chodiť. Všetko bolo dôvodom na bitku. Raz som mala krátku sukňu, inokedy som pridlho pozerala na muža na zastávke. Keď som mala 25 rokov otehotnela som. To sme už bývali u jeho mamy. Snažila som sa jej zdôveriť, no okríkla ma, že neviem o čom rozprávam, čo by iná za takého muža, pri ktorom nemusí pracovať, dala. Podľa nej by som ho mala nosiť na rukách. Znásilnenia boli stále častejšie. Keď som bola tehotná s naším synom Miškom, snažil sa ma nebiť tak, aby to bolo vidieť. Ústa mi zapchával ponožkou a mlátil ma opaskom po chrbte a členkoch. Takmer každý deň, stal sa z toho rituál. Všetko v mojom živote kontroloval. Čo som robila, kam som chodila, dokonca aj to, čo som jedla. Po 8 rokoch som mala všetkého plné zuby. Dookola som len plakala, nenávidela ho a snažila samu seba presvedčiť, že som lepšia ako o mne stále hovoril. Opakoval mi, že za nič nestojím, po pôrodoch som ako prasa. Nadváhu mi vyčítal. Veľmi ťažko sa mi o tom hovorí.

Malá musela chodiť k logopedičke, zajakávala sa a pravidelne sa pomočovala, často chodila poza školu. Miško nehovoril takmer vôbec a bil deti v škôlke. Zlom nastal, keď remeňom zbil našu dcéru za to, že zas pocikala posteľ. Bežala som s ňou na pohotovosť, po tele mala modriny a tiekla jej krv. Sestrička okamžite spozornela a lekár mi povedal, že to musia nahlásiť na sociálke. Tam už o nás vedia, lebo deti majú problémy v škole. Nevedela som čo mám robiť, sestričke s vedľajšej ambulancie som všetko povedala. Neviem čo mi to napadlo. Z nemocnice volali policajtov. Domov ma priviedli už oni. Dcéru si nechali na pozorovaní. Muž tam nebol. Syn spal, policajt mi povedal, že môžem podať trestné oznámenie a dostane zákaz vstupu. Nevedela som čo mám robiť. Na druhý deň som bola po Katku v nemocnici a spolu s Miškom som išla na sociálku. Ponúkli mi nejaké krízové bývanie. Šla som, zbalila som sa, kým bol muž v práci a jeho mama v obchode a doslova som utiekla. V krízovom centre som mohla ostať len rok. Nenávidela som to tam. Povedala som si, že si skúsim nájsť prácu v inom meste, prenajmem si byt a vrátim sa po deti. Sadla som na vlak a po dlhých rokoch som bola šťastná. Vystúpila som v Bratislave na stanici.

Keď som sa túlala mestom stretla som Karola. Karol povedal, že u neho môžem prespať, ak chcem, že žije v dome aj s kamarátmi. Sľúbil, že mi ukáže Bratislavu a zajtra mi dohodne prácu u jeho bratranca. Mala som 31 rokov a okrem života s tyranom som nepoznala nič. V krčme sa Karol stretol s priateľmi, všetci sme sa spolu opili. Neviem čo som si myslela. Skončila som u neho doma. Bol to starý dom na okraji mesta bez elektriny a vody. Bola tam špina a zima. Opitá som tam zaspala. Prebudila som sa okolo 3 v noci. Karol aj s kamarátmi si práve pichali heroín. V polospánku ho pichli aj mne. Zatočila sa mi hlava, neviem kedy som sa prebrala. Keď som odmietla ďalšiu dávku, dvaja mi podržali ruky a pichli mi ju aj tak. Myslím si, že som tam s nimi bola asi 4 týždne, veľa si z toho nepamätám. Karolov kamoš ma nafetovanú znásil. Život sa mi úplne zrútil. Ostala som závislá, deti zverili do starostlivosti mojej mame. Svoje 34. narodeniny som oslávila v Centre na liečbu drogových závislostí. Na ulici som bola skoro 3 roky. Podarilo sa mi vyliečiť sa, v zariadení, kam som chodievala mi našli psychiatričku a neskôr aj prácu. Deťom píšem listy, hnevajú sa na mňa. Chodím pravidelne na sociálne poradenstvo, teraz bývam cez projekt vo vlastnej izbe. Pracujem ako upratovačka na čiastočný úväzok viac ako rok. Veľmi som sa bála, že prídem o prácu, keď prišiel COVID. Dúfam, že sa postavím na nohy a podarí sa mi nadviazať znova kontakt s deťmi. Sociálne poradkyne mi pomohli spísať žiadosť o rozvod. Dodávajú mi odvahu a pomáhajú mi veriť vo vlastné sily, v seba. Desím sa však chvíle, keď sa znova stretnem s Petrom.“(Mená a tváre ľudí, s korými pracujeme nikdy nezverejňujeme kvôli ich ochrane, preto boli aj v tomto príbehu zmenené)

OZ Vagus podporuje a pracuje s ľuďmi bez domova prostredníctvom troch základných programov, a to terénnej sociálnej práce – Streetwork, nízkoprahového denného centra Domec a Integračného programu. Sociálni poradcovia a poradkyne v programe Streetwork pracujú s ľuďmi bez domova priamo na mieste, kde sa nachádzajú a poskytujú v teréne rôzne služby. A to od poskytnutia teplého nápoja, jedla, oblečenia, či deky, cez odborné sociálne poradenstvo, až po záchranu života transportom do nocľahárne alebo nemocnice.

Nízkoprahové denné centrum Domec poskytuje ľuďom bez domova základné služby pre uspokojenie životných potrieb ako raňajky a obed, hygiena, výdaj šatstva a taktiež dôležité zdravotné ošetrenie. Denne prichádza do Domca cca 60 až 80 ľudí, pričom v zimnom období toto číslo vie stúpnuť aj na 100 ľudí denne.

V roku 2019 sa nám začiatkom leta podarilo odčleniť Integračný program z priestorov Domca a zároveň rozšíriť tím o ďalších sociálnych pracovníkov a pracovníčok. Úlohou Integračného programu je poskytovať bývanie za účelom ukončovania bezdomovectva, poskytovanie prevencie a zamestnávanie ľudí bez domova. V rámci programu sa nám tiež podarilo spustiť dva podprojekty zamerané na zamestnávanie, a to s názvom Upracme si a Strategické partnerstvá.