Privítajte začiatok divadelnej sezóny 2016/17 v žilinskom divadle päticou príjemných predstavení

Nová hra mladej slovenskej autorky a dramaturgičky Lenky Garajovej je alúziou na Smrť obchodného cestujúceho od Arthura Millera a ukazuje, že témy, ktoré rezonovali v polovici minulého storočia, sú nástojčivo aktuálne aj pre nastupujúcu generáciu. Hra sa snaží prostredníctvom vybraných motívov pokračovať v príbehu dvoch bratov a jedného ťaživého odkazu ich otca. Dvaja bratia sa po pohrebe na dlhší čas lúčia a volia si rôzne životné cesty. Okrem toho ich delí odlišný pohľad na otcovu smrť. Billy vie, že otec sa zabil kvôli životnej poistke a cíti podobné bremeno na svojich pleciach.

Pre Jeffa je otcova samovražda nemysliteľná, nechce žiť s pocitom otcovej slabosti a rezignácie. Títo dvaja bratia sú vzdelaní, no priemerní, v širšom spoločenskom meradle bezvýznamní, no potrební jeden pre druhého, sympatickí, no málo úspešní, milujúci, no voči sebe bezcitní. V snahe nájsť pracovné uplatnenie a spoločenské uznanie podliehajú ich krehké povahy tlaku minulosti a vlastnej tvrdohlavosti. Hra má ambíciu klásť otázky o váhe malého ľudského života v mýtickom tvorovi zvanom súčasná kapitalistická spoločnosť.

Falošná minca nie je na Slovensku príliš známa hra a svojím rozsahom patrí skôr k autorovým komornejším dielam. Maxim Gorkij ju napísal v období, keď hľadal nové formy pre svoje hry. Nápad v ňom údajne vzbudil Stanislavskij, keď ho v rokoch 1910–1912 navštívil v emigrácii na Capri, kde spolu diskutovali o potrebe vytvorenia novej formy melodrámy a rovnako o improvizačnom materiáli pre štúdio MCHAT-u. Prvá verzia hry vznikla v roku 1913. Gorkij však s hrou nebol spokojný a znovu sa k nej vrátil v dvadsiatych rokoch minulého storočia. V roku 1926 vznikla druhá, výrazne prepracovaná verzia, ktorá vyšla knižne roku 1927 v Berlíne. Pre žilinskú inscenáciu vznikol z pera samotného režiséra nový preklad, ktorý prepojil obe verzie textu. Falošnú mincu prvýkrát uviedla divadelná skupina Tatiany Pavlovovej v Ríme a Neapole v roku 1928. 

Do zapadnutého mestečka niekde v provincii prichádza tajomný cudzinec Stogov. Ubytuje sa ako nájomník v prevažne ženskej domácnosti u hodinára Jakovleva. Niekde v okolí vyčíňa falšovateľ peňazí. Prišiel ho chytiť? Je s ním v spojení? Alebo má jeho návšteva ešte úplne iný účel? Takmer hitchcockovská atmosféra a psychologická drobnokresba postáv, to sú devízy Falošnej mince, ktorá svojím rozsahom patrí k autorovým komornejším hrám. Chamtivosť, egoizmus, a trhové „handlovanie“ s citmi sa v nej stretáva s túžbou po vášni, radosti zo života, či len po pokojnom nažívaní. Čo je však ozajstné a čo falošné? Čo naozaj žijeme, a čo nám len nahovárajú? A čo si nahovárame sami? Je ťažké rozoznať pravé city, keď aj falošné mince dokážu tak ľahko zmiasť. Doba od Gorkého čias sa príliš nezmenila, len na falošných minciach či bankovkách pribudlo niekoľko núl. A odlíšiť ich od tých pravých, je – podobne ako pri ľuďoch – o niečo ťažšie.

Jeden z najuvádzanejších súčasných nemeckých dramatikov Roland Schimmelpfennig oživuje vo svojej hre antický mýtus o krétskom kráľovi Ídomeneovi, ktorý sa po desiatich rokoch vojny vracia víťazne domov z vyplienenej Tróje. Blízko krétskych brehov však zastihne jeho loďstvo silná búrka a on, aby sa zachránil, prisľúbi obetovať božstvám mora prvú živú bytosť, ktorú na Kréte stretne. Keď však na jedinej lodi, ktorá sa v búrke nepotopí, pristane na domovskom brehu, prvý, koho uvidí, je jeho vlastný syn Idamantes.

Schimmelpfennig v hre invenčne a súčasným jazykom rozohráva rôzne variácie tradovaného mýtu. Obrazmi vášne, zrady a krvavej obety nečakane preblesne prekvapivý humor. Alternatívne verzie príbehu, ktoré sa dopĺňajú alebo si navzájom protirečia, sa na javisku vynárajú prostredníctvom mnohohlasého zboru, ktorý evokuje antický chór. Autor z jednotlivých hlasov chóru a rôznych nití príbehu rafinovane splieta dramatickú báseň s otvoreným, nejednoznačným koncom. Osudový sľub a to, čo po ňom nasledovalo (ale aj to, čo mu predchádzalo), sú pre Schimmelpfenniga zároveň príležitosťou, ako nastoliť otázky, ktoré presahujú konkrétny mýtus a dotýkajú sa univerzálnej ľudskej existencie.

Ivan Vyrypajev patrí medzi neprehliadnuteľných súčasných dramatikov na ruskej aj európskej scéne. Po úspechu hry Opití uvádzame jeho ďalší výnimočný text Ilúzie. Každou svojou hrou hľadá Ivan Vyrypajev nový spôsob komunikácie medzi javiskom a hľadiskom, nový vzťah herca a diváka. To obzvlášť platí pre hru Ilúzie, ktorú autor označil ako komédiu. Spolu s hercami prechádzame príbehmi dvoch manželských párov, ktorí sa pred smrťou vyznávajú zo vzájomných citov a rekapitulujú svoj končiaci sa život. Realita sa prelína s ilúziami. Má vôbec zmysel znovu interpretovať svoj život? Je láska silnejšia než smrť? Existuje niečo nemenné v tomto studenom vesmíre? Predsa len musí byť niečo stále, pretože odkiaľ by sa potom vzala nestálosť?

Režisér Eduard Kudláč uviedol tento titul s veľkým úspechom u divákov aj odbornej verejnosti v slovenskej premiére v roku 2014 v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave, kde príbeh divákom rozprávali herci staršej generácie – Emília Vášáryová/ Zuzana Kocúriková, Božidara Turzonovová, Dušan Jamrich a Martin Huba. Táto inscenácia bola nominovaná na Cenu Dosky 2014 v kategórii Najlepšia inscenácia sezóny 2013/2014.

Inscenácia je vhodná pre divákov starších ako 15 rokov.
Dĺžka predstavenia: 90 minút bez prestávky

Vtipná, satirická reflexia mediálnej a politickej pretvárky. Na firemnej oslave sa stretne päť moderátorov priemernej televízie Bomba, ktorá oslavuje 10. výročie svojho vzniku. Každý z nich je unavený a deprimovaný tým, čo každodenne pomocou overených trikov predáva divákom. Od hviezd na počkanie až po politikov v doživotnej funkcii. Vo vzájomnej, no prázdnej komunikácii, hľadajú protagonisti ventil a pochopenie pre svoju prácu. Tá sa na verejnosť dostáva v povrchnej a optimistickej forme. Ich úsmev je pritom len ďalším trikom na odpútanie našej pozornosti.

Televíziu často zapíname preto, aby sme sa vypli. Kúzlo moderátorov, čarovné slovíčka, to všetko k vám príde aj na divadelných doskách v ironickej a odpútanej podobe s príchuťou ozajstných trikov. Varietný sled kúzelníckych čísiel, ktorý sa odohráva paralelne s estrádnymi výstupmi, trefne upozorňuje nielen na to, že žilinskí herci sú dobrí kúzelníci, ale hlavne na to, že dnešný konzumný svet je len jedna veľká ilúzia. Každý správny kúzelník, rovnako ako „správny“ politik a biznismen, využíva ilúziu reality a ovláda umenie, ako najlepšie odvrátiť pozornosť. Mediálna tvár je len povrch, pod ktorou sa skrýva to, čo žiadny smrteľník neobjaví.