Ruská klasika v Mestskom divadle Žilina. Divadelné predstavenie Falošná minca, Zločin a trest alebo Besi I.

Falošná minca nie je na Slovensku príliš známa hra a svojím rozsahom patrí skôr k autorovým komornejším dielam. Maxim Gorkij ju napísal v období, keď hľadal nové formy pre svoje hry. Nápad v ňom údajne vzbudil Stanislavskij, keď ho v rokoch 1910–1912 navštívil v emigrácii na Capri, kde spolu diskutovali o potrebe vytvorenia novej formy melodrámy a rovnako o improvizačnom materiáli pre štúdio MCHAT-u. Prvá verzia hry vznikla v roku 1913. Gorkij však s hrou nebol spokojný a znovu sa k nej vrátil v dvadsiatych rokoch minulého storočia. V roku 1926 vznikla druhá, výrazne prepracovaná verzia, ktorá vyšla knižne roku 1927 v Berlíne. Pre žilinskú inscenáciu vznikol z pera samotného režiséra nový preklad, ktorý prepojil obe verzie textu. Falošnú mincu prvýkrát uviedla divadelná skupina Tatiany Pavlovovej v Ríme a Neapole v roku 1928. 

Do zapadnutého mestečka niekde v provincii prichádza tajomný cudzinec Stogov. Ubytuje sa ako nájomník v prevažne ženskej domácnosti u hodinára Jakovleva. Niekde v okolí vyčíňa falšovateľ peňazí. Prišiel ho chytiť? Je s ním v spojení? Alebo má jeho návšteva ešte úplne iný účel? Takmer hitchcockovská atmosféra a psychologická drobnokresba postáv, to sú devízy Falošnej mince, ktorá svojím rozsahom patrí k autorovým komornejším hrám. Chamtivosť, egoizmus, a trhové „handlovanie“ s citmi sa v nej stretáva s túžbou po vášni, radosti zo života, či len po pokojnom nažívaní. Čo je však ozajstné a čo falošné? Čo naozaj žijeme, a čo nám len nahovárajú? A čo si nahovárame sami? Je ťažké rozoznať pravé city, keď aj falošné mince dokážu tak ľahko zmiasť. Doba od Gorkého čias sa príliš nezmenila, len na falošných minciach či bankovkách pribudlo niekoľko núl. A odlíšiť ich od tých pravých, je – podobne ako pri ľuďoch – o niečo ťažšie.

Prvá časť rozsiahleho projektu, ktorého ambíciou je divadelná adaptácia slávneho Dostojevského románu. Kruto prorocké dielo o kríze modernej civilizácie, bude v novej dramatizácii, resp. dramatizáciách, Daniela Majlinga realizované v dvoch samostatných inscenáciách. V centre záujmu prvej sa ocitá jednotlivec. Besi I. zobrazujú udalosti románu s dôrazom na jeho osobnú rovinu, intímne a rodinné vzťahy jeho hrdinov. V nasledujúcej časti Besi II. bude ťažiskom spoločnosť a inscenácia sa sústredí na spoločensko-politickú rovinu Dostojevského diela.

Nová dramatizácia Daniela Majlinga sa zo širokej látky románu sústreďuje na životný pocit predčasne vyhorenej generácie, ktorá na to, aby sa vymanila z rutinnej morálky svojich rodičov, neváha použiť akékoľvek prostriedky. Pretvárku a konformistické pokrytectvo salónov svojich rodičov nahradili mladí úprimnosťou, ktorá sa však v ich podaní mení na bezostyšný cynizmus. Tradičná hierarchia hodnôt, ktorú predchádzajúce generácie podľa nich akceptovali výlučne z nevedomosti, zbabelosti alebo obyčajného prospechárstva, je pre nich neprijateľná. Nie sú však schopní nahradiť ju niečím novým, a tak nastupuje dekadentný nihilizmus, ktorý nerešpektuje nič a nikoho. Tento víchor otrasie starým svetom, neponúka však pevnú pôdu, na ktorej by sa dal stavať svet nový. Vyprahnuté osobné vzťahy tak ženú protagonistov do čoraz väčších extrémov v snahe pocítiť zmysel vlastnej existencie a zaplniť prázdnotu a nudu života.