„A príde aj plešivá speváčka?“, pýta sa postava Kapitána hasičov prítomných ľudí v londýnskom dome Smithovcov.
67 rokov od premiéry dnes už slávnej absurdnej hry Eugena Ionesca
Plešivá speváčka, by sme mu mohli odpovedať: „Áno, dočkali sme sa.
Neprišla síce plešivá speváčka, ale bradatá, a vo veľkom
štýle.“
Vyprázdnenosť medziľudských vzťahov.
Pózy a klišé.
Život v nezmyselných schémach.
Uviaznutie v stereotypoch správania.
Konzum.
Potreba spotrebovávať.
Lákadlá mediálneho sveta.
Klamstvá sociálnych sietí.
To, čo sa zdalo byť absurdné a nezmyselné v minulom storočí, stáva sa realitou v 21. storočí. Žijeme teda absurditu? A sú naše životy
nezmyselné? Na to si musí odpovedať zaiste každý sám.
Priepasť medzi obsahom života a jeho vonkajšími prejavmi sa stále viac
prehlbuje. Vo svete, kde si mnohí, otázky o podstate a zmysle našich
životov už ani nekladú, a kde slová strácajú svoj význam, sa tak chtiac,
či nechtiac, stávame postavami absurdnej hry, ktorú akoby Eugene Ionesco
napísal práve dnes a práve pre nás. Preto ju môžeme nazvať okrem nadčasovej aj vizionárskou hrou.