"Každý mesiac som musela zapísať, koľko chleba sme rozdali v 64 dedinách." O zmysle pomoci za hranicami Slovenska s riaditeľkou UNICEF

„Každý mesiac som musela zapísať, koľko chleba sme rozdali v 64 dedinách.“ O zmysle pomoci za hranicami Slovenska s riaditeľkou UNICEF

Zuzana Holubcová 20. 9. 2021

Charitatívne akcie, zbierky či výzvy vyvolávajú neraz plamenné diskusie. Na sociálnych sieťach sa stretnete s mnohými spochybňujúcimi až hanlivými komentármi na adresu nielen UNICEF-u, ale aj iných subjektov tretieho sektora, ktoré poskytujú humanitárnu a rozvojovú pomoc za hranicami Slovenska. Azda najčastejšou námietkou je, prečo máme pomáhať niekomu na druhej strane planéty, keď „doma máme dosť vlastných problémov?“ A dostanú sa všetky vyzbierané peniaze tam, kde majú?

O týchto i ďalších otázkach a zmysle práce nielen v Afganistane, sme sa porozprávali s riaditeľkou Slovenskej nadácie pre Unicef, Máriou Sliackou.

© UNICEF/UN0492366/Hayyan© UNICEF/UN0492366/Hayyan

Čo je UNICEF

UNICEF = skratka pôvodného názvu United Nations International Children’s Emer­gency Fund (Medzinárodný detský fond OSN pre pomoc v núdzi)

Detský fond OSN (UNICEF) je celosvetová organizácia, ktorá sa zameriava na dlhodobú
a systematickú pomoc deťom. Jej poslaním je prispieť k tomu, aby mohli najviac ohrozené deti kdekoľvek vo svete prežiť, boli zdravé, mali zabezpečenú výživu, prístup k pitnej vode, základné vzdelanie, ochranu pred násilím a tiež príležitosť naplniť v živote svoj potenciál.

Slovenská nadácia pre UNICEF je jedným z 33 národných výborov UNICEF, ktorých hlavnou úlohou je získavanie zdrojov pre potreby programových krajín.

Dobročinné akcie, zamerané na pomoc ľuďom v iných krajinách, vyvolávajú u časti našej populácie nedôveru až hejt. Ľudia niekedy nechápu, prečo my, ako obyvatelia malej krajiny, máme prispievať na pomoc inde. Objavujú sa aj reakcie typu: “A kto pomôže chudobným deťom či rodinám na Slovensku?” “Nech pomáhajú bohaté štáty.” Ako by ste reagovali na takýto postoj?

Áno, aj na Slovensku máme chudobných ľudí, ale stále máme aj pomerne funkčný sociálny systém a nemáme vojnu, či humanitárnu krízu, ktorá by zasiahla celú krajinu. Človek v ťažkej situácii má u nás nárok na životné minimum, existuje systém sociálnych dávok. V krajinách, kam naša pomoc smeruje sú chudobní ľudia nútení napríklad v dôsledku vojnového konfliktu utiecť bez všetkého, a keď sa vrátia domov, nájdu svoj dom zrovnaný so zemou. Niektorí prídu o všetky doklady o ukončení školy a v dôsledku toho je pre nich oveľa ťažšie nájsť si prácu, iní ich ani nemajú. Žijú v krajinách, ktoré neumožňujú požiadať o životné minimum, ale napriek tomu sa tu za školu či vyšetrenie v nemocnici platí. Nie je tomu tak dávno, keď aj Slovensko bolo odkázané na pomoc organizácie UNRRA, ktorú neskôr nahradil UNICEF.

Po 2. svetovej vojne bolo Československo odkázané na pomoc. UNRRA dovážala potraviny, obuv, oblečenie, ale aj stroje či kravy, vajíčka na liahnutie kuriatok, opravovala cesty, železnice, priviezla autá či vagóny, aby sa pomoc dostala všade. A finančné vyčíslenie pomoci, ktoré sme vtedy ešte ako Československo dostali, ďaleko prevyšuje výšku finančnej pomoci, ktorú Slovensko poskytuje krajinám zasiahnutým vojnou dnes.

© UNICEF© UNICEF

“Ja neverím, že tie peniaze sa aj reálne dostanú tam, kde treba..” alebo “Kto vie, koľko z tých peňazí ide skutočne na spomínaný účet”. Aj to sú časté výroky, spochybňujúce prácu UNICEF-u. Dokážete tieto názory vyvrátiť argumentami?

UNICEF je povinný účtovať finančné prostriedky, ktoré používa na pomoc do posledného centu. Každoročne prechádzame aj kontrolou audítorky. Pravda je žiaľ taká, že na Slovensku vládne dosť veľká nedôvera voči humanitárnym organizáciám. Stačí si len pozrieť komentáre pod niektorými príspevkami na Facebooku a nechce sa vám veriť, že ľudia majú v sebe toľko zloby. V USA, Veľkej Británii, Austrálii či na Islande a v mnohých iných krajinách je pomoc aj mimo hraníc domovskej krajiny samozrejmá. Ľudia veľa dobrovoľníčia, deti v školách sú od malička vedené k pomoci. Samozrejme aj na Slovensku máme našich úžasných podporovateľov, ktorí sa stali členmi nášho vlajkového programu SVETOVÝ RODIČ UNICEF a v rámci programu ŠKOLA PRIATEĽSKÁ K DEŤOM vzdelávame aj slovenské deti v oblasti humanitárnej pomoci a otvárame pred nimi svet detí, ktoré, žijú vo vzdialených krajinách, kde prebiehajú vojny, či ich zasiahli prírodné katastrofy – a tieto deti čakajú na pomoc – aj tú našu. Tak pevne dúfame, že aj dôvera Slovákov sa časom zlepší. UNICEF veľa komunikuje prostredníctvom blogov, médií, videí, prednášok a otvára tak svet humanitárnej pomoci pre všetkých. UNICEF pomáha už 75 rokov a za všetko hovoria výsledky našej práce.

Negatívne komentáre pramenia aj z toho, že ľudia vedia veľmi málo o tom ako sa humanitárna pomoc poskytuje v praxi. Najčastejšie si pod pomocou predstavia niečo konkrétne ako napríklad rozdávanie jedla, oblečenia, distribúciu vody, zabezpečenie náhradného bývania. Menej sa zamýšľajú nad tým, ako sa táto pomoc k ľuďom dostane. Logistika dokáže byť veľmi nákladná, hlavne ak ide o krajinu, kde sú poškodené cesty alebo tu zúri vojnový konflikt. Najľahšie je opísať to na príklade pandémie COVID-19, ktorou sme si všetci prešli. Po jej vypuknutí sme začali s testovaním a neskôr s očkovaním. Bolo potrebné zriadiť testovacie a očkovacie miestnosti, zabezpečiť chladenie vakcín, dezinfekciu, personál, systém registrácie či objednávok na termín. Až potom sa mohli ľudia otestovať alebo dostať vakcínu. Rovnako funguje aj distribúcia materiálnej pomoci. Treba priestor, organizáciu, sklad, ľudí, registráciu tých, čo pomoc potrebujú, ako aj systém výdaja pomoci. To všetko niečo stojí.

© UNICEF/UN0277726/Souleiman© UNICEF/UN0277726/Souleiman

Humanitárnej práci sa venujete viac než 10 rokov. Čo sú najmylnejšie predstavy, aké majú ľudia o tomto type práce?

Asi najčastejšie sa stretávam s názorom, že peniaze nejdú ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, ale na platy zamestnancov organizácií. Na Slovensku je ešte predstava, že pomoc by mali ľudia vykonávať dobrovoľne.

Predstavte si, že ste ťažko zranený a potrebujete pomoc. V nemocnici sa striedajú dobrovoľníci, namiesto plateného personálu. Sú k dispozícii iba keď majú čas. Väčšina z nich v nemocnici nikdy nepracovala ani nikoho neliečila.

Ak humanitárna organizácia poskytuje zdravotnú pomoc, tak nejde len o zásobovanie liekmi, či opravu poškodenej budovy nemocnice, ale aj zabezpečenie platu pre lekárov, či zdravotný personál, ktorý tam pracuje. Ani v nemocnici nečakáme, že účtovníctvo, či použitie peňazí na nákup liekov budú kontrolovať dobrovoľníci, ktorí predtým robili sociálnu prácu. Ak ľudia chcú dôveryhodné informácie o použití peňazí, bez kvalitných finančných manažérov a účtovníčok to proste nejde.

Aké kontrolné mechanizmy stoja nad prácou UNICEF-u?

UNICEF funguje veľmi podobne ako akákoľvek veľká firma. Každý rok máme plán, ktorý konzultujeme s centrálou v Ženeve. V krajinách, kde sa pomoc poskytuje sa naopak vytvárajú plány potrieb na daný rok. UNICEF má tiež presný kľúč na to, ako rozdeľuje finančné prostriedky. UNICEF Slovensko si môže sám určiť aký typ pomoci, v ktorých krajinách bude podporovať. K začiatku roku máme plán finančnej podpory, ktorý sa každý štvrťrok kontroluje. Koncoročný finančný report podlieha auditu. Na Slovensku sa na nás vzťahuje pomerne prísny zákon o nadáciách. Pri verejných zbierkach máme povinnosť zbierku vyúčtovať Ministerstvu vnútra SR podľa zákona o verejných zbierkach. Prostriedky od inštitucionálnych donorov majú ešte samostatné finančné príručky k vyúčtovaniu.

© UNICEF© UNICEF

Ako vyzerá práca UNICEF-u v teréne? Napríklad teraz v Afganistane.

UNICEF pokrýva v Afganistane niekoľko foriem pomoci vo všetkých regiónoch. Zamestnáva viac ako 300 ľudí, z toho viac ako 90 % sú Afgánci. UNICEF pokračuje v komunitnom vzdelávaní v ťažko dostupných oblastiach, v ktorých je pre deti problém dostať sa do škôl. V Afganistane je veľký problém s podvýživou, preto distribuujeme balíčky s výživnou nutričnou pastou. Tiež poskytujeme výživové doplnky a vitamíny tehotným ženám. Pomáhame so zabezpečením vody, vrátane vody pre vysídlených ľudí aj v oblastiach, ktoré zasiahlo sucho. Okrem pandémie COVID-19 sa začali šíriť osýpky. V Afganistane je stále problém aj s detskou obrnou, UNICEF zabezpečuje očkovanie proti osýpkam aj obrne. Má mobilné očkovacie tímy, ktoré zabezpečujú očkovanie proti koronavírusu. Veľmi veľa ľudí čaká na finančnú pomoc, najmä teraz pred zimou. Ľudia, najmä tí vysídlení sa potrebujú nejakým spôsobom pripraviť na zimu, preto UNICEF pokračuje aj v poskytovaní finančnej pomoci.

© UNICEF/UN0509166/Bidel© UNICEF/UN0509166/Bidel

Práca, ktorá má zmysel

Za posledných 25 rokov sa podarilo úmrtnosť najmenších detí znížiť o viac ako tretinu (z 12 miliónov úmrtí detí do piatich rokov veku v roku 1990 na 6,3 miliónov v roku 2013). Väčšou dostupnosťou očkovania proti osýpkam pomohol UNICEF medzi rokmi 2000 až 2013 zachrániť životy viac ako 15 miliónov detí.

Aká situácie je aktuálne v Afganistane?

Situácia je pomerne zložitá. Veľmi ťažko sa pomoc plánuje. Aj lokálny personál čaká, čo sa bude diať. Nie je jasné, akým spôsobom bude môcť pracovať a ženy preto ostávajú doma. Do Afganistanu prestali lietať komerčné lety, je problém so zásobovaním, najmä zdravotníckym materiálom a vakcínami, ktoré potrebujú chladenie. Naopak sú oblasti v Afganistane, kde sa doteraz nedalo kvôli bezpečnosti pracovať a teraz to možné je. Ide o oblasti, kde je veľa detí, ktoré trpia podvýživou a bude im možné pomoc dopraviť.

© UNICEF/UNI275199El/Noaimi© UNICEF/UNI275199El/Noaimi

Ponúkajú médiá reálny a dostatočne komplexný obraz diania v krajine?

Nemyslím, že je to možné. V akejkoľvek krajine, v ktorej som pracovala a kde prebiehal ozbrojený konflikt boli informácie interpretované v médiách odlišné od toho, čo v skutočnosti riešili obyčajní ľudia. V prvých týždňoch média venovali pozornosť bezpečnosti zahraničných pracovníkov, evakuácii ambasád a politikov. Nakoniec výroky našich politikov k situácii v Afganistane využili politickí marketéri. Akoby bol zrazu každý politik odborníkom na situáciu v Afganistane. Ak som sa niečo naučila, tak to, že človek musí žiť v danej krajine aspoň pol roka, aby trošku chápal kontext. Taliban je v Afganistane už dlho. A problémov je veľmi veľa. Nie sú nové, sú dlhodobé.

Napríklad problém vzdelávania dievčat nie je len o tom, či im to Taliban dovolí alebo nie. Je oveľa širší. Na mnohých školách chýbajú ženy, učiteľky. Školy sú ťažko dostupné a cesta nie je bezpečná. Žiaden otec by ani tu neposlal svoju dcéru do školy, ak je cesta dlhá a plná vojakov. Sú školy, kde dievčatá nemajú dievčenské toalety. Aj to sú problémy, ktoré treba vyriešiť, aby sa dievčatá mohli vzdelávať.

© UNICEFUN0514369© UNICEFUN0514369

Vedeli ste?

Na svete ešte stále nemôže chodiť do školy viac ako 58 miliónov detí (9 % svetovej detskej populácie) – najhoršia situácia je v subsaharskej Afrike, kde je právo na vzdelanie odopreté každému štvrtému dieťaťu.

V Afganistane sa spája viacero kríz, od sucha, cez pandémiu až po násilnú nadvládu Talibanu. Na riešenie ktorých problémov sa zameriava UNICEF prioritne?

Úloha UNICEFu je pri každej kríze rovnaká. Pomáha v oblasti dodávok vody, sanitácie, hygieny, vzdelávania, podvýživy a ochrany. V Afganistane podporuje komunitné školy v ťažko dostupných oblastiach, opravuje školy, zabezpečuje vzdelávacie materiály, poskytuje vzdelávanie v táboroch. Pomáhame liečiť deti trpiace podvýživou, ale venujeme sa aj jej prevencii vo forme poskytovania zdravotnej starostlivosti o tehotné ženy aj bábätká. Snažíme sa o zamedzenie šírenia epidémií. V Afganistane UNICEF očkuje proti osýpkam, obrne a koronavírusu. Distribuujeme vodu, najmä v oblastiach zasiahnutých suchom a zásobujeme vysídlenecké tábory. Staviame záchody na školách, ale aj v táboroch, distribuujeme hygienické potreby. Budujeme priestory pre deti, kde by sa mohli hrať, najmä v oblastiach s výskytom mín, či táboroch. Vyjednávame s ozbrojenými zložkami, aby nerobili nábor vojakov medzi deťmi do 18 rokov. Poskytujeme finančnú pomoc, aby deti neposielali pracovať, bojovať, aby rodiny mohli kúpiť lieky pre choré deti. Finančná pomoc je dôležitá aj počas príprav na zimu, najmä pre vysídlených ľudí.

© UNICEF/UN0498792/UNICEF Afghanistan© UNICEF/UN0498792/UNICEF Afghanistan

Ako vyzerá bežný deň pracovníka v teréne v Afganistane? V ktorých mestách aktuálne UNICEF pôsobí?

UNICEF má v Afganistane 11 kancelárii vo všetkých provinciách. Pracuje tu viac ako 300 zamestnancov. Ich úlohy sú naozaj rôzne – prieskum potrieb, distribúcia materiálnej a finančnej pomoci, koordinácia s ostatnými organizáciami, vyjednávanie o pohybe, sledovanie bezpečnosti personálu aj poskytovania pomoci, logistické zabezpečenie, skladovanie, …. Každý člen tímu má svoju úlohu. To, čo je asi spoločné pre všetkých, že musia dodržiavať bezpečnostné opatrenia. Objekty, v ktorých pracujú – sú strážené. V prípade vysokého rizika je zákaz vychádzania. Ak situácia nie je v určitej oblasti bezpečná, tak sa práca na niekoľko dní pozastaví. Rešpektujú sa kultúrne pravidlá. V rôznych oblastiach môžu byť rôzne požiadavky na zahalenie žien. Veľa práce je vykonávanej tak ako u nás, v kancelárii za zatvorenými dverami, akurát priestory sú strážené.

Pomáhal UNICEF počas pandémie aj na Slovensku?

Poskytovali sme rúška a mydlá pre deti z rómskych komunít či seniorov. (Súčasťou tejto pomoci bol aj Zľavomat – pozn. autorky). Deti kreslili obrázky, aby potešili seniorov počas lockdownov. Pripravovali sme informácie týkajúce sa pandémie pre rodičov. Ale naša pomoc naozaj závisí od toho, koľko ľudia na pomoc prispeli, čo počas pandémie nebolo veľa. Verejné zbierky boli zrušené. Tiež nás zastihla pandémia v ťažkej situácii, v období transformácie právnej formy organizácie a ako mnoho zamestnávateľov, ani my sme sa nevyhli prepúšťaniu.

© UNICEF© UNICEF

© UNICEF© UNICEF

Vo svojom blogu píšete: “Ak chcete pomáhať, musíte vedieť niečo robiť. A najlepšie pomôžete s tým, v čom ste naozaj dobrí.” Čo to konkrétne znamená, viete to rozviesť?

Nie je našou úlohou brať ľuďom v iných krajinách prácu. Skôr pomôcť im s tým, v čom nemajú expertízu, alebo čo im chýba. Ak je niekto učiteľ a chcel by ísť učiť do Afganistanu, tak musí ovládať jazyk, aby sa dohovoril. Preto je ľahšie, ak dáme prácu miestnym, ale môžeme ich školiť. Napríklad o tom, ako vyučovať deti, ktoré majú traumy zo streľby a násilia, k čomu je potrebný skôr psychológ. Veľa ľudí je frustrovaných z toho, že celý deň vypĺňa excelovské tabuľky. Chceli by robiť úplne niečo iné, zmysluplnejšie. Pričom práca s dátami môže byť pre mimovládnu organizáciu najlepšou pomocou. Keď som koordinovala pomoc na turecko – sýrskej hranici, veľmi veľa hodín som trávila nad excelovskými tabuľkami.. Každý mesiac som musela zapísať koľko chleba sme rozdali v 64 dedinách. Bola to mravenčia práca, lebo doklady aj mapy som mala v arabskom a tureckom jazyku a všetko prekladala cez translátor v počítači.

Ak je niekto dobrý v marketingu, alebo ho baví Instagram, tak oveľa lepšia pomoc ako sa hrať deťmi v Keni je pomôcť organizácii pri fundraizingu. Napríklad aj preto, aby všetky školy pri slumoch mohli mať silné internetové pripojenie, a aby deti mohli počas pandémie pokračovať vo vzdelávaní na diaľku.

Precestovali a pôsobili ste v mnohých krajinách sveta. S ktorou krajinou sa spájajú vaše najsilnejšie zážitky?

S každou. Spomeniem iba niektoré. Na Ukrajine bolo veľmi ťažké vidieť babičky, ktorým rakety zničili časť domu, zdemolovali záchody a nemal im to kto opraviť. Stávalo sa, že ani dvere sa po pôsobení tlakovej vlny nedali zamknúť. Pri odomknutých dverách nevedeli od strachu zaspať. Pritom ich dôchodok bol približne 100 EUR. Je to naša susedná krajina. Ľudia si ani v najhoršom sne nepredstavovali, že sa ráno zobudia na to, ako im bomby padajú do záhrad, budú sa skrývať v pivniciach, v noci utekať pred bombardovaním, že budú v takej vyspelej krajine ľudia páchať samovraždy od hladu. V utečeneckom tábore Kakuma som počula mnoho ťažkých príbehov. Takmer každý mladý človek, ktorého som tam stretla niekoľko rokov nevidel svoju rodinu, väčšine z nich niektorého z rodičov pred ich očami zavraždili brutálnym spôsobom. Boli to mladí ľudia, ktorí mali predtým plány, chceli študovať na vysokých školách v zahraničí, namiesto toho opakovali základnú školu, aby mali certifikát o vzdelaní a mohli sa vzdelávať ďalej. A boli šťastní, ak sa dostali na učňovský kurz a naučili sa remeslo, vďaka ktorému si dokázali aspoň trošku zarobiť priamo v tábore.

© UNICEF/UN0150818/Gilbertson VII Photo© UNICEF/UN0150818/Gilbertson VII Photo

V roku 2020 ste sa stali víťazkou prestížnej ankety Slovenka roka kategórii Charita. Ako vnímate svoju prácu po rokoch, máte ešte stále chuť ju robiť?

Keď som bola v teréne, tak som stála veľmi veľa krát pred situáciou, kedy som ľuďom nemohla pomôcť. Zastavili sme na niekoľko týždňov distribúciu chleba ľuďom, ktorí sa skrývali v jaskyniach v Sýrii len preto, že sme nedokázali načas vyzbierať dostatok peňazí a projekt kvôli administratívnym požiadavkám začal neskôr. Stála som pred situáciou, keď v jednom meste tridsiatim rodinám zrovnali dom zo zemou a ja som musela vybrať 8 rodín, ktorým dom postavíme nanovo. Aj dnes dostávam veľa správ od ľudí, ktorí na pomoc čakajú. Ale ešte viac od ľudí, ktorí to, čomu sa venujem kritizujú.

Nedávno mi jeden človek dokonca povedal, že pracujem pre zločineckú organizáciu, a preto mi píše kritické komentáre. Vždy ma to mrzí. Môžeme mať rôzne názory, aj na pomoc, ale ak budeme považovať za zločin záchranu miliónov detí pred smrťou, tak to znamená, že mám pred sebou ešte veľmi veľa práce.

Je veľmi ťažké prechádzať okolo trpiacich ľudí s vedomím, že ty musíš vybrať komu pomôžeš a komu nie. Raz to môžem byť ja, alebo niekto z mojich blízkych. Humanitárne krízy si nevyberajú a dokážu vás obrať o všetko. Žiadna organizácia nie je dokonalá. Závisí od ľudí, ktorí v nej robia. A to, koľkým pomôže, závisí od štedrých ľudí, ktorí na pomoc prispievajú. A ja chcem svoju prácu robiť dobre a pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí. Od toho ma žiadna kritika nedokáže odradiť. Pretože som videla veľa utrpenia ľudí na vlastné oči. Nie z facebooku, či v televízii.

© UNICEF/UN0185401/Sanadiki© UNICEF/UN0185401/Sanadiki

Chcem prispieť na pomoc deťom v Afganistane

Mária Sliacka

Viac než 10 rokov strávila na humanitárnych misiách vo svete. Začínala ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala humanitárnu pomoc na Ukrajine. Počas spolupráce s ADRA Slovensko bola súčasťou tímu vyslaného na pomoc ľuďom zasiahnutým povodňami v Bosne.

Vyštudovala cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Aktívne sa venovala športu – je päťnásobnou majsterkou Slovenska v šprinte, bola slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní. V roku 2020 sa stala víťazkou prestížnej ankety Slovenka roka v kategórii Charita.

Slovenskú nadáciu pre UNICEF vedie od roku 2018.

© UNICEF© UNICEF

Ako sa vám článok páčil?

Zuzana Holubcová

Som spoločenský introvert a snáď ešte viac než písať milujem počúvať. Rada objavujem miesta s autentickým geniom loci a bohom zabudnuté dedinky, v ktorých dáva líška dobrú noc (a krčmár pozná každého po mene). Nikdy ma neprestane udivovať, v akej krásnej krajine to žijem a vždy, keď odchádzam, teším sa na chvíľu, kedy sa budem môcť vrátiť.