Totalita, Nežná revolúcia a... superhrdinovia?

Totalita, Nežná revolúcia a… superhrdinovia?

Zľavomat.sk 17. 11. 2021

32 rokov. Toľko ubehlo od Nežnej revolúcie, ktorá nadobro zmenila životy všetkých Slovákov. Ešte pred niekoľkými rokmi to bola udalosť, na ktorú sme boli všetci bez rozdielu pyšní. Dokázali sme sa zbaviť okov totality bez krviprelievania a zbytočných obetí.

Aký bol život pred rokom 1989?

Dnes mladí ľudia často počúvajú, že pred Nežnou revolúciou sa žilo lepšie, jedlo bolo chutnejšie, tráva zelenšia a víno chutilo sladšie. Je to pravda, alebo skutočne funguje onen mýtický spomienkový optimizmus? My, ktorí sme sa narodili tesne pred revolúciou, alebo až po nej, sa to už asi nikdy celkom presne nedozvieme. Môžeme sa však pýtať rodičov, starých rodičov, čítať staré materiály a tak trochu si domýšľať.

Presne tak vznikla poviedka Buď Nežná! Text približuje dobu pred rokom 1989 a zamýšľa sa nad tým, či bola naša cesta k Nežnej revolúcii skutočne bez obetí. Ak však čakáte suchopárnu historickú poviedku, mýlite sa!

Zoznámte sa s Jankom Žilkom, statočným traktoristom, ktorý dokáže zabíjať dotykom a jeho priateľmi, ktorí majú tú najdôležitejšiu úlohu. Zachrániť svet!

Zaujímavý fakt:

Poviedka Buď Nežná! od Kataríny Pivarčiovej vyšla v antológii fantastických poviedok Iná Nežná. Sila poviedok v tejto zbierke spočíva v unikátnom sprostredkovaní udalostí a realít bývalého režimu vo forme, ktorá ich stavia do nových perspektív a výziev. Viac poviedok s touto pálčivou témou nájdete na stránke najstaršieho slovenského portálu venujúcemu sa vedeckej fantastike na Slovensku – scifi.sk.

Katarína Pivarčiová: Buď Nežná!

„Pre živého Boha! To je čo za hnus?“

Emil Kapusta, predseda roľníckeho družstva v Rimavskej Sobote, ovoňal postrek na kukuricu. Od smradu sa mu zježili fúzy. Erika D11. Úplná novinka, ktorá údajne zničí až 98 percent buriny a dokonca podporí rast kukurice.

„Janko! Pôjdeš s tým ty? Musím migať domov, Vlasta má ZRPŠ.“

Spod traktora vyliezol Janko Žilka. Emil sa naňho zaškeril. Mal toho chlapca rád. Roboty sa nebál, do strany vstúpil hneď, ako sa dalo. Taký zať by sa mu veru páčil. Časom mu aj tie vyrážky na tvári zmiznú, aj telo chudé ako trieska trochu zmužnie. Mal by sa s Vlastou porozprávať. O dva mesiace bude maturovať, bude súca na vydaj.

„Jasné, súdruh predseda, idem rovno na to.“

Janko vyskočil na traktor, naštartoval. Mašina sa pomaly posúvala smerom ku kukuričnému poľu. Emil čakal, že sa jej z líšt začne púšťať postrek. Nič sa však nedialo. Na tvári sa mu objavil tieň.

„Čert aby to vzal,“ zafrflal a vydal sa smerom k traktoru.

Janko už zoskočil z kabínky, práve otváral príklop na nádrži.

„Zaseklo sa to!“ zakričal mladík, schytil lištu a nahnevane ňou zamykal. Vtedy sa ako zázrakom rúrky uvoľnili a pokryli úbohého Janka priesvitnou tekutinou od hlavy až po päty.

Janko zaklial ako pohan, Emil pridal do kroku. Kliatby sa začali meniť na nárek. Padol na zem a začal sa po nej váľať, akoby mal telo v ohni.

„Pomoc! Panebože, rata!“ zavolal Emil a bežal za mládencom, až mu pupok nadskakoval. Vyhýbal sa výmoľom a jarkom. Dopadol na kolená vedľa Janka. Dotkol sa jeho ramena, zatriasol ním. Janko však nevnímal. Oči mal vyvrátené k nebesiam, prudko dychčal.

Emil ucítil na dlani pálenie. Pozrel dole, ruka, ktorou držal Janka, mu celá sčervenala. Preľakol sa a utrel si ju do nohavíc. Pálenie však neprestávalo. Šírilo sa po predlaktí vyššie a vyššie. Emil Kapusta, predseda družstva v Rimavskej Sobote, milovník českého piva a krásnych žien, začal kričať.

Vreskot začuli jeho kolegovia. Pribehli im na pomoc. To však už Emil Kapusta nevedel. Naposledy vydýchol len dve minúty po tom, ako sa dotkol svojho nádejného zaťka.

* *

Moskva, 1976

Janko sa potácal na hranici vedomia a nočnej mory. Keď bdel, bolelo to, keď spal, bolelo to ešte viac. Spaľoval ho oheň, túžil po vode. Sníval o tom, že sa ponorí do chladných vôd jazera. Hlavu mu zaleje voda, ale on nezatvorí oči. Bude sa dívať do tej nekonečnej zelene a vychutnávať si chlad. Myšlienky na vodu ho rozplakali. Slzy ho pálili na lícach. Chcel si ich utrieť, ale nepodarilo sa mu zodvihnúť ruku.

„Vodu!“ zamrmlal.

Ktosi mu do úst vložil slamku a on dychtivo pil. Najlepšia voda, akú kedy pil. Stekala mu dole hrdlom a tíšila plamene. Napokon počul už len srkanie. Nádoba bola prázdna.

„Ešte…“ povedal svojmu záhadnému dobrodincovi.

„Oddýchnite si, súdruh Žilka. Nemôžete vypiť toľko naraz, príde vám zle,“ odpovedal mu starostlivý ženský hlas.

Poslúchol. Nič iné mu neostávalo.

Trvalo mu niekoľko ďalších hodín, kým nazbieral dosť síl na to, aby otvoril oči. Bol v nemocnici. Ale prečo? Myseľ mal akúsi lenivú, spomalenú. Izba mala tri lôžka, on v nej však ležal sám. Na oknách viseli ťažké závesy, ktoré dovnútra neprepúšťali svetlo. Na nočnom stolíku svietila malá stolová lampa. Trasúcou sa rukou zazvonil na zvonček nad posteľou. O chvíľu sa na chodbe ozvali rýchle kroky. Dvere na izbe sa otvorili a vošiel kozmonaut.

Áno, žena, ktorá vošla do jeho izby, mala na sebe skafander. Okamžite si spomenul na Valentínu Tereškovovú, prvú sovietsku kozmonautku. Mysľou mu prebehlo množstvo iracionálnych možností, prečo je v nemocnici a prečo je pri ňom prvá sovietska kozmonautka. Každá ho vydesila.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa so stiahnutým hrdlom.

„Nemusíte sa ničoho báť,“ povedala Valentína so silným ruským prízvukom a čarovne sa naňho usmiala, „mali ste malú nehodu. Nespomínate si? Chceli ste striekať kukuricu na traktore. Bohužiaľ, namočili ste sa do chemikálie. Museli sme vás prijať u nás v nemocnici… Ale nebojte sa, budete v poriadku. Máte len niekoľko popálenín, čoskoro sa zahoja.

“Spomínal si na tú bolesť. Bol tam aj Emil, nie? Pribehol mu na pomoc. V ušiach mu znel jeho krik.

„Bol tam so mnou aj Emil Kapusta. Je v poriadku?“ spýtal sa.

Valentíne nervózne zašklbalo v oku. Alebo si to len nahováral? V ďalšom okamihu sa naňho sladko usmievala.

„O tom ja nič neviem. Do moskovskej nemocnice sme prijali len vás. “Janko sa oprel o lakte a pozrel sa smerom k oknu. Závesy mu však bránili vo výhľade.

„Čo? Som v Moskve?“

Na chodbe sa ozvali ďalšie kroky a dvere na izbe sa opäť otvorili. Janko zazrel za dverami niekoľko ozbrojených vojakov.

„Už sa prebral?“ spýtal sa muž po rusky.

Janko mu rozumel. Bol pilným žiakom a z ruštiny mával vždy jednotky.

Muž vošiel. Nemal skafander, ale len obyčajné menčestrové sako a tesiláky. Janko mu hádal vek okolo päťdesiatky.

„Áno, už je hore, súdruh. Nechám vás osamote,“ povedala Valentína a potichu za sebou zatvorila dvere.

„Gavoríš pa rusky?“ spýtal sa ho muž.

Janko len prikývol.

„Volám sa Sergej Merkulov,“ povedal muž v tesilákoch.

Jankovi bolo to meno povedomé. Mozog sa však ešte stále poriadne nenaštartoval.

„Ach… Dobrý deň, ja sa volám Jano Žilka. Môžete mi, prosím, povedať, čo sa stalo so súdruhom Emilom Kapustom?“

Merkulov sa zamračil, nad obočím sa mu vytvorila prísna čiara.

„Viete, kto som?“ spýtal sa muž zlovestne.

Janko si nerozhodne poškrabal hlavu.

„No, … áno. Vraveli ste, že sa voláte súdruh Sergej Merkulov.“

Merkulov si povzdychol, vzal do ruky stoličku a obkročmo si na ňu sadol.

„Som šéf Výboru štátnej bezpečnosti,“ povedal Merkulov.

Šéf KGB? Jankovi sa zatmelo pred očami. Prečo ho do nemocnice prišiel navštíviť takýto človek? Čo sa stalo?

„Prečo ste za mnou prišli?“ spýtal sa Janko celkom potichu.

„Na vašom družstve sa stala hrozná nehoda, súdruh Žilka. Herbicíd Erika D11 sa k vám dostal omylom. V tej nádobe bol toxický odpad z Dimitrovky, ktorý smeroval na likvidáciu. Uisťujem vás, že ľudia, ktorí sú za to zodpovední, budú niesť následky.“

„Budem v poriadku?“ spýtal sa Janko a pokúsil sa zodvihnúť ruku. Až teraz si uvedomil, že ju má pripútanú k posteli. Začal panikáriť.

„Budete v poriadku. Máte telo pokryté pľuzgiermi, ale to sa vám čoskoro zahojí.“

„Ale prečo som pripútaný?“ spýtal sa neprirodzene vysokým hlasom Janko.

„Prečo neprídete bližšie? Prečo mala sestrička oblečený skafander? Odpovedzte mi, prosím.“

„Ako som už povedal, zasiahla vás toxická látka. Na tele máte popáleniny a vaša koža… stále vyžaruje toxíny. Absorbovala tú látku a sama sa stala toxickou. Ste v opatere tých najlepších vedcov a lekárov.„

Na hrudi cítil akúsi ťažobu. Dlávila ho, dýchal, lapal po vzduchu, ale ten sa mu do pľúc nedostával.

„Čo sa stalo s Emilom Kapustom?“ dostal zo seba.

„Bohužiaľ, neprežil to. Zabila ho konská dávka toxínov vyžarujúca z vášho tela.“

Chlapec na posteli sa začal zvíjať. Krútil sa, snažil sa uvoľniť putá. Do izby vbehla sestrička v skafandri. Sklonila sa k mladému mužovi, ruku v rukavici mu položila na čelo.

„Bude to v poriadku, Janko, počuješ? Nebola to tvoja chyba,“ šepkala mu do ucha a snažila sa mu aj cez rukavicu poskytnúť akúsi útechu.

Janko sa díval na miesto, kde sa ho dotýkala jej dlaň ukrytá v oranžovej rukavici. Konečne pochopil, prečo má na sebe skafander.

„Čo by sa stalo, ak by ste sa ma dotkli? Umreli by ste ako Emil?“ povedal plačlivo.

Valentína ho pustila, ustúpila niekoľko krokov dozadu. Do zorného uhla mu vošiel vážny Sergej.

„Pravdepodobne by umrela, áno. Nevieme to zatiaľ celkom presne odhadnúť. Naši vedci predpokladajú, že časom bude vaša toxicita klesať a raz sa možno budete môcť opäť dotýkať živých bytostí.“

„Ale… čo budem robiť? Pracujem na družstve, starám sa o kravy a prasatá. Keď sa ich dotknem, tiež umrú, nemám pravdu?“

„Janko, chlapče. Ty sa už naspäť nevrátiš. Bolo by obrovským plytvaním, ak by si ostal pracovať na družstve. Všetci tvoji známi si myslia, že si umrel. A to je dobre. Aspoň ťa nik nemôže obviniť zo smrti súdruha Kapustu. Čo by si povedal na to, keby si začal pracovať pre nás? Každý deň by si nasadzoval život za svoju domovinu. Bojoval by si proti nepriateľovi zo západu, proti zvrátenému kapitalizmu. A vykúpil by si sa. Tisíckrát by si Emilovi ten dlh splatil. Čo na to povieš, Janko?“

Janko neodpovedal. V hlave mal prázdno.

*

Sibír, 1977

Začali s myšami. Dotkol sa ich na pol sekundy malíčkom. Malíček ešte ani neodtiahol a srdce hlodavca prestalo byť. Postupne k nemu prinášali väčšie zvieratá. Psy umierali do minúty, kone vydržali skoro pol hodinu. S každým mŕtvym zvieraťom v ňom narastala hrôza. Sergej mu povedal, že Emil bol jediný človek, ktorý počas toho incidentu na družstve prišiel o život. Janko čoskoro pochopil, že to bola len milosrdná lož. Ako dlho trvalo zdravotníkom, kým pochopili, že sa ho nemôžu dotýkať? A čo ďalší jeho kolegovia z družstva? Koľkí sa mu pokúsili pomôcť?

Chcel sa na to Sergeja opýtať, ale nikdy nenašiel odvahu.

Janko sa postavil, zapol si zips na nohaviciach. Olovenú nádobu hermeticky uzatvoril a podišiel k umývadlu. Dôsledne si začal umývať ruky v plastových rukaviciach. Vzal do ruky nádobu so svojou stolicou a vyšiel z toalety. Nesmel vykonávať potrebu do bežného záchoda. Jeho výlučky by zamorili odpadové vody.

Janko odovzdal nádobu vedeckej pracovníčke, tá sa len uškrnula a odniesla ju bohviekam. Povedali mu, že olovené nádobky zakopávajú hlboko do zeme, aby ich nikdy nikto nemohol nájsť.

Opatrnosť sa stala nemennou súčasťou jeho života. Nemohol si dovoliť ani najmenšiu chybičku, inak okolo neho umierali ľudia.

Nosieval na ústach rúško, pretože stačilo, že zakašľal, a jeho sliny rozptýlené po miestnosti mohli zabiť jeho spoločníkov. Bol to úbohý život. Chýbal mu Emil, chýbala mu Vlasta. Nikdy by si to nepriznal, ale pomaly mu začínal chýbať už aj jeho otec.

Sergej mu sľúbil, že to už nebude trvať dlho. Ešte chvíľu a bude dostatočne vyškolený na to, aby začal pracovať v teréne.

Moskvu opustil po niekoľkých mesiacoch. Lietadlom sa presunul na vojenskú základňu na Sibíri. Pripojil sa k výcvikovej jednotke vojakov, učil sa strieľať, prežiť v divočine. Každý deň mával hodinu angličtiny. Jeho učiteľka bola nadlho jedinou osobou, ktorá sa s ním rozprávala.

Po niekoľkých zúfalých, osamelých týždňoch spoznal muža, ktorý mu bol podobný.

*

Dvere na jeho izbe sa otvorili a dovnútra vošiel Merkulov v sprievode akéhosi chlapa. Janko ho nepoznal. Odhadoval, že už má na krku päťdesiatku. Vyzeral však veľmi dobre. Telo samý sval, vlasy celkom krátke. Odrazu bola miestnosť akási preplnená.

„Som Rudolf. Rudolf Lipanský,“ povedal neznámy muž po slovensky a natiahol k Jankovi pravicu.

Janko bol prekvapený, málokto mu podával ruku. Napriek tomu, že mal rukavicu a dával si skutočne pozor, ľudia sa ho stránili. Váhavo natiahol pravicu. Rudolf ju pevne zovrel.

„To je dotyk chlapa? Pevne zovri tú päsť, nie ako mŕtva ryba!“ zahučal na neho Lipanský.

„Prepáčte ja… volám sa Ján Žilka, teší ma.“

„Viem. Od dnešného dňa si mojím kolegom, Ján.“

Janko sa spýtavo otočil na Merkulova. Ten sa len usmial a prikývol.

„Je to tak, súdruh Žilka. Čaká ťa tvoja prvá práca pre Sovietsky zväz. Nemusíš sa ničoho obávať. Rudo je skúsený vojak, nič ti nehrozí. Budete spolupracovať na misii v Afganistane.“

„Čo sa stalo v Afganistane?“ spýtal sa Janko.

„Sovietsky zväz mu vyhlásil vojnu,“ precedil pomedzi zuby Rudo.

„Afganistan… To je v Afrike?“ spýtal sa zaujatý Janko. Uvažoval, či v tej krajine žijú slony. Chcel by ich vidieť na vlastné oči.

Merkulov na neho pozrel s pohŕdavým úškrnom.

„Nie. To je v Ázii, súdruh Žilka. Súdruh Lipanský ťa oboznámi so situáciou.

”Merkulov za sebou zatvoril dvere. Rudolf hodil na stôl akési dokumenty.

„V Afganistane zvíťazil v minuloročných voľbách istý Núr Muhamman Tarákí. Tarákí bol podporovaný Sovietskym zväzom, snažil sa v krajine nastoliť komunizmus. Jeho snahy zmaril Hafizulláh Amín. Využil Tarákího cestu na Kubu a naplánoval prevrat. Keď sa Tarákí vrátil domov, zavraždili ho v spánku. Aktuálne teda vládne Amín, v krajine sa bojuje. Sovietsky zväz sa rozhodol, že v tejto situácii je nutné vojensky zasiahnuť. Budeme potrebovať každú ruku, ktorá nám pomôže opäť nastoliť poriadok.“

Janko prikývol, vedel, čo je jeho povinnosť.

„Rátajte so mnou, súdruh.“

*

Kábul, 1979

V Kábule na jeho prekvapenie nebolo vôbec teplo. Chladný vietor mu podfukoval vojenský kabát, nohy mu omŕzali. Sedelo okolo neho ďalších päťdesiat chlapov. Každý z nich bol od neho v bezpečnej vzdialenosti. Zatiaľ nevedel, čo sa bude diať, nikto sa neobťažoval prezradiť mu to. Vedel len jediné. Prišli sem zabiť Hafizulláha Amína. Na kopci pred nimi stál nádherný palác Tádž Beg. Údajne v ňom býval aj so svojou rodinou samotný Amín. Sídlo bolo obklopené po zuby ozbrojenými vojakmi, Janko dokonca zahliadol tanky. Rozmýšľal, čo bude jeho úlohou. Bude sa plaziť bojovým poľom a nenápadne, odzadu, zabíjať vojakov? Vyčistí súdruhom vojakom cestu k Amínovi? Tá predstava sa mu veľmi nepáčila, ale pre dobro krajiny by to ochotne urobil.

Blížil sa k nemu Rudolf Lipanský. Potešil sa, že vidí známu tvár. Možno sa mu podarí zistiť, čo od neho očakávajú.

„Chcel som sa opýtať…“ začal Janko.

Rudolf mu hodil do lona olovenú nádobu. Zabolelo to.

„Tu sa mi, prosím, vyser.“

„Čo?“ vyšlo z neho.

Rudolf si povzdychol.

„Nemám čas tancovať okolo teba ako Merkulov. Jednoducho potrebujem tvoje hovná. Alebo aspoň šťanky. Je to dokonalý jed, ktorý zabíja rýchlo a čisto, neexistuje naň protijed a Amíci zatiaľ netušia, čo je to za látku. Snažili sme sa používať priamo jed z Dimitrovky, v ktorom si sa vykúpal, ale na ten už majú protijed. Ja tomu veľmi nerozumiem, ale vraj keď to prejde tvojím telom, tak je to nevystopovateľné, kapišto? Bohužiaľ, účinkuje len dvadsaťštyri hodín, potom toxíny vyprchajú. Preto si tu, Jano. Aby si sa, s prepáčením, vysral do tejto nádobky. My to primiešame Amídovi do jedla a môžeme frčať domov.“

Janko nevedel nájsť slová. V skutočnosti nevedel nájsť ani svoj mozog. Rudolfovo vysvetlenie ho zanechalo v totálnom šoku. Starší muž sa na neho chvíľu díval, potom mu ho asi prišlo ľúto. Chytil ho za rameno a jemne ho odviedol za neďaleký krík.

„Tu budeš mať súkromie. Potom mi to dones, budem v stane.“

Janko stiahol gate a začal pracovať pre milovaný Sovietsky zväz.

*

Obklopovala ho tma, oči však mal doširoka otvorené. V hlave sa mu prevaľovali spomienky na domov. Sníval o dotykoch. O maminých rukách, ktoré mu strapatili vlasy. O Vlastiných nesmelých bozkoch, o otcových výchovných fackách. Bruškami prstov ľavej ruky si prechádzal po pokožke a predstavoval si, že tie prsty nepatria jemu. Po tele sa mu rozsypali zimomriavky. Pritiahol si perinu až k brade a otočil sa k stene. Poschodová posteľ zavŕzgala. Na druhom poschodí však nebol nik, komu by to prekážalo. Spával celkom sám, v malej kutici na kraji komplexu. Ďaleko od ďalších vojakov, ďaleko od akejkoľvek živej duše.

Napokon to už nevydržal. Odhodil prikrývku a vyšiel na chodbu. Základňa bola navonok tichá. Vedel, že je to len zdanie, mnohí súdruhovia aj teraz poctivo pracovali na strážení svetového mieru.

Ucítil dym z cigarety a nasledoval svoj nos. Dostal neodolateľnú chuť na šluk. Stačil by jeden. Potiahnuť, obaliť myseľ do dymu a upokojiť dušu.

Na schodisku sedela akási skrútená postava. V prstoch držala žiariace svetielko.

„Zdrastvuj,“ povedal Janko a ostal nerozhodne stáť niekoľko metrov od neho.

„Á, súdruh Žilka, nedá sa ti spať?“ prehodil zjavne pripitý hlas v slovenčine.

Rudo Lipanský. Janko nerozhodne zastal. Dúfal, že na schodoch nájde niekoho, koho nepozná. Anonymného človeka, s ktorým by sa mohol podeliť o cigaretu. S Rudom však čas rozhodne tráviť nechcel. Bol opakovaným svedkom jeho potupy.

Zamieril naspäť do postele. Na tento rozhovor nemal vôbec náladu.

„Nedáš si cigaru? Doniesol som ich priamo z Kuby, keď sme z Fidela urobili prezidenta.

“Rudo k nemu natiahol ruku, držal v nej čerstvo zapálenú cigaru.

„Nie… ja nemôžem, potom by ste si ju už nemohli dať… Veď viete,“ povedal v rozpakoch.

„Á, ser na to, ber. Mám ešte jednu.“

„Takéto som ešte nefajčil,“ povedal Janko a vtiahol dym do pľúc. Rozkašľal sa. Bola sakramentsky silná.

Rudo sa rozrehotal.

„Píše, čo?“

Janko prikývol, opakom dlane si pretrel slziace oči.

Rudo si vložil do úst druhú cigaru, škrtol zápalkou. Tá sa mu však zlomila napoly. Sírová palička ťukla na dlážku.

„Do riti!“ precedil Rudo kútikom úst.

„To bola posledná.“

Natiahol pažu, špičkou prsta sa dotkol horiaceho konca Jankovej cigary. V tom okamihu sa rozsvietila špička aj tej jeho. Len tak. Ako keď kúzelník vytiahne z klobúka zajaca.

„Ako ste to urobili?“ spýtal sa Janko s bázňou.

Rudolf sa usmial a potiahol si z cigary.

„To neviem ani ja, ani najlepší Merkulovi vedci. Jednoducho cezo mňa prúdi energia. Ak sa jednou rukou chytím zásuvky a druhou lampy, lampa sa rozsvieti. Som ako podrbaný elektrický kábel.“

„A elektrina vás nepokope?“

„Nie. Nikdy sa mi nič nestalo. A môžeš mi tykať. Som Rudo.“

Chvíľu v tichosti sedeli vedľa seba, vychutnávali si lahodné cigary.

„Ako sa ti to stalo, Rudo?“ spýtal sa po dlhom váhaní Janko.

Rudo najskôr neodpovedal. Janko mal strach, že mu ani neodpovie. Že sa mu vysmeje a pošle ho kade ľahšie. Napokon však Rudo začal rozprávať:

„Môj otec mal továreň na výrobu topánok. Začínal ako obyčajný šuster, ale vypracoval sa. Pred vojnou zamestnával viac než stovku ľudí. Za vojny mu továreň vzali Nemci, posledné mesiace vojny prežil vo väzení. Po vojne podnik znárodnili komunisti. Mal som vtedy sedemnásť rokov.

“Rudo vstal, urobil niekoľko nervóznych krokov po chodbe.

„Otec utiekol, mňa na hraniciach chytili. Odsúdili ma za velezradu a za rozvracanie republiky. Šiel som do Jáchymova. V tých časoch tam posielali všetkých. Vieš, kde to je?“

„V Čechách?“ spýtal sa Janko, prekvapený z tejto lekcie zemepisu.

„Neďaleko hraníc s Nemeckom. Je tam baňa, ťaží sa tam urán. Urobili zo mňa baníka. Kopal som rudu, hrdlačil celé dni. Ľudia tam umierali od vyčerpania, zabíjal ich všadeprítomný prach a choroby. Mnohých po odpracovaní trestu prepustili, ale domov odchádzali zlomení ľudia.“

Rudo vytiahol zo zadného vrecka kovovú ploskačku. Priložil ju k perám a odpil si niekoľko dúškov.

„Nebol som príkladný väzeň. Po čase ma prevelili do takzvanej veže smrti. Tam sme na mlynských kameňoch drvili uránovú rudu. Všetci sme vedeli, že je to nebezpečné. O rakovine a chorobách z ožiarenia sa vtedy veľa nehovorilo, ale čosi sa šuškalo. Chlapi tam umierali jeden za druhým. Len ja som žil. Dokonca som sa cítil čoraz silnejší. Niekedy vtedy som zistil, že dokážem z uránu čerpať silu a presmerovať ju kamkoľvek chcem. Najskôr som si na nej len ohrieval ruky, časom som zvládol zohriať vodu na čaj. Napokon som dokázal absorbovať aj iné typy energií. Elektrickú, chemickú, tepelnú. A vtedy za mnou prišla KGB a ponúkla mi prácu.“

„Existuje viac takých ľudí? Ako ty a ja?“

„Spočítal by si ich na dvoch rukách. Číňania majú babu s mimoriadnym sluchom. Je to naša najlepšia špiónka. Američania majú vraj chlapíka, ktorý je nesmrteľný. Na Kamčatke žije nejaký Rus, ktorý má silu ako Herkules. Tajná služba ho už dávno chcela zverbovať, ale poslal ich kade ľahšie. Jeden Francúz vraj dokáže rozpoznať každú odrodu vína, ktorú ochutná. Ale to asi nie je veľmi použiteľné. V Kongu žije akási ženská, ktorá vie, kedy príde búrka. Určite ich je viac, ale nie o každom KGB vie.“

„V Československu sme až dvaja?“ spýtal sa Janko prekvapene.

Rudo sa uškrnul.

„Hej, predstav si to. Takí sme svetoví.“

„To je teda fakt výhra,“ povedal Janko s iróniou.

Rudo ho chápavo potľapkal po chrbte.

„Neboj sa, časom si zvykneš.“

* *

Dni sa mu zlievali do jedného celku. Cez deň trénoval. Pripojil sa k bežnej jednotke a každé ráno si s nimi zabehol desať kilometrov. To bola teória. V skutočnosti po piatich kilometroch vypľúval dušu. Ale zlepšoval sa každým dňom. Učil sa používať strelné zbrane. Večer, keď nemohol zaspať, vykradol sa z izby a popíjal s Rudom. Väčšinou mlčali. Niekedy naopak spomínali. Na Slovensko. Na bryndzové halušky a lekvárové šišky.

Ak bolo potrebné, sadol do lietadla a vyrazil na akciu. Jeho úloha sa nezmenila, nič väčšie mu zatiaľ nezverili. Liezlo mu to na nervy. Chcel skutočnú akciu, nechcel byť len sraľo.

A to bol aj dôvod, prečo nervózne prešľapoval pred Merkulovou kanceláriou. Chcel sa spýtať, kedy bude môcť skutočne bojovať. Natiahol ruku, chcel zaklopať. Vtom však zvnútra začul akési nahnevané hlasy.

„… nesnaž sa mi nahovoriť, že je to náhoda, doriti!“

Bol to Rudo. Merkulov mu čosi odpovedal, Janko však nerozumel slovám. Neodolal. Priložil ucho k dverám.

„… samozrejme, že je to náhoda. Dúfam, že mi nechceš naznačiť, že s tým niečo máme.“

„Tak ako mi vysvetlíš, že je už tretí zo Slovenska? Po celom svete žije desať takýchto ľudí a na Slovensku sa objavili traja? Tomu neverím.“

„Možno to je preto, že zapíjate bryndzu borovičkou. Ja neviem.“

„Nerob zo mňa vola, Sergej. Chcete si na Slovensku vypestovať armádu vojakov.“

„A keby sme aj chceli… Čo s tým chceš urobiť ty, Rudko? Rob si svoju robotu a buď rád, že si rád.“

„Sledujem ťa,“ zavrčal Rudo.

„Ja teba tiež. A sledujem aj ju. Tak si dávaj pozor na jazyk.“

Janko začul rýchle kroky. Blížili sa k dverám. Vyplašene sa rozbehol chodbou smerom do kantíny.

Toho večera mu oficiálne predstavili Vojtecha, farára z Hubovej. Dokázal sa vznášať niekoľko centimetrov nad zemou. Možno by zvládol aj viac, ale bál sa výšok. Vojaci sa rehotali, že sa podobá na Ježiša, že môže chodiť po vode. Vojtech sa smial málokedy.

Postupne pribudli aj ďalší. V apríli prišiel učiteľ z Maďarska, ktorého hlas dokázal trhať bubienky. V máji rumunská herečka, ktorá sa dokázala zmeniť na kohokoľvek, s kým sa vyspala. Merkulov z nich urobil tím. Tím, ktorý mal zaistiť, že komunizmus bude čoskoro vo všetkých krajinách sveta.

Kto boli skutoční hrdinovia Nežnej revolúcie?

Opustime teraz vody fikcie a povedzme si nahú pravdu. Slováci a Slovenky žili dlhé desaťročia v totalitnom režime, ktorí im zakazoval praktizovať svoju vieru, nedovolil im čokoľvek namietať proti vládnej strane, naumožňoval im slobodne žiť. Napriek tomu sa našli hrdinovia, bežní ľudia, ktorí sa dokázali vzbúriť aj keď tušili, že budú kruto potrestaní.

Príbehy týchto obyčajných ľudí zbiera občianske združenie Post Bellum a zverejňuje ich v špičkovom podcaste Príbehy 20. storočia.

  • Pred nedávnom Slovensko zasiahla správa o smrti slovenského výtvarníka Miroslava Cipáka. Miroslav Cipák bol jeden z hlavných aktérov Nežnej revolúcii, napriek tomu odmietol všetky funkcie a výhody. Vypočujte si jeho príbeh v podcaste Príbehy 20. storočia.
  • Cirkev bola počas totality jedným z hlavných nepriateľov štátu. Vypočujte si príbeh Terézie Justíny Tukovej, ktorá kvôli svojej viere v Boha strávila 6 rokov vo väzení.
  • Na začiatku Nežnej revolúcie stáli herci, ktorí dokázali dostať ľudí na námestia, ale rovnako aj výtvarníci, pretože centrom bratislavského odboja bola Umelecká beseda. Vypočujte si príbeh Ladislava Čarného, ktorý patril medzi tých, vďaka ktorým žijeme v slobodnom svete.
  • Rudolf Dobiáš bol ako devätnásťročný čerstvý maturant v prvom semestri na vysokej škole zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti a velezrady – s priateľmi z bývalého skautského oddielu vydávali protikomunistické letáky. Bol odsúdený na 18 rokov väzenia, odsedel si 7. Veľmi podobný osud postihol aj 19-ročného študenta Antona Tomíka. Časť svojho trestu si odkrútil aj v jáchymovských uránových baniach.
  • Mária Matejčíková poskytla pomoc katolíckemu kňazovi, uväznenému za pokus o ilegálne prekročenie hraníc, ktorý utiekol z väzenskej nemocnice. Keďže útek nebol úspešný, mesiac po tom, čo mužovi pomohla, ju zadržala Štátna bezpečnosť.

Množstvo ďalších príbehov, ktoré by nemali byť zabudnuté nájdete na stránke Post Bellum.

Zvyšok poviedky nájdete na stránke scifi.sk.

Ako sa vám článok páčil?

Zľavomat.sk

Nové inšpirácie a zážitky na každý deň!