Tatry s výhľadom na Tatry - vyberte sa s Tinou a Scottym na Chopok, Ďumbier i Veľký Choč

Tatry s výhľadom na Tatry - vyberte sa s Tinou a Scottym na Chopok, Ďumbier i Veľký Choč

Tina a Scotty na cestách 9. 10. 2019 Zdieľať

Nadišlo krásne jesenné obdobie, keď sa príroda sfarbí a do hôr prichádza pravidelná inverzia. Toto je pre mňa ten pravý dovolenkový čas na objavovanie Slovenska. Navštíviť Nízke Tatry bola moja prvá voľba, pretože napriek tomu, koľko našich hôr som už preskúmala, tu som bola iba raz.

Chcela som tu stráviť aspoň pár dní a mala som jasné priority. Cenovo prijateľné ubytovanie v blízkosti hôr a možnosť mať so sebou psa. Viem som “nenáročná”. Výhľady na hory priamo z hotela sú pre mňa veľké plus, takže som si napokon ubytovanie zariadila vo Wellness Hoteli Repiská***. Či ten wellness v názve hotela zavážil? Rozhodne áno! Veď čo je lepšie ako sa hodiť po náročnej túre do vírivky?

Našou prvou zastávkou bol Chopok. Nie lanovkou! Pekne pešo od rána šliapať do strmého kopca. Priznávam, môj štvornohý kamoš mi pomáhal stúpať do kopca, pretože sa už nejakú dobu venujeme dogtrekkingu. Stretli sme… no, myslím, že asi tak 5 ľudí. Hovorím si, že na nedeľu je to dobrý začiatok a nebude tam ľudí ako na trhovisku. Môj hlboký omyl som si uvedomila až po 3 hodinách chôdze, keď sme dorazili k výstupnej stanici lanovky na vrchole. Pohľad na veľké kamenné štrkovisko popretkávané hmýriacim sa ľudstvom ma iba utvrdil v tom, že vozenie sa na lanovkách je tu asi veľmi populárny šport :D.

Dali sme si pomyselný bodík – áno boli sme tu. Keď som si chcela svojho psa odfotiť aspoň pod Chopkom, kde bolo ľudí menej, bola som upozornená na nevhodnosť svojho správania. Dovolila som si totiž odopnúť vôdzku psovi v národnom parku, aby fotka vyzerala lepšie. Chápem, no keď som sa rozhliadla okolo seba na plošne vyrúbané časti lesa a veľké developerské projekty, iba som neveriacky pokrútila hlavou a šla si spytovať svedomie do kúta.

Pokračovali sme na chatu M. R. Štefánika. Nachodili sme sa teda poriadne, pretože nás čakal náročný terén a trasa priamo z chaty na Ďumbier je otvorená len v zimnej sezóne. Ale ako sa hovorí, kto nemá v hlave, má v nohách. Obed na tejto chate je naozaj výnimočný, a to nielen pre to, že po túre jedlo dobre padne a kuchári sú tu vynikajúci, ale je to aj jedna z mála chát, ktorú zásobujú tradičným spôsobom nosiči. Toto “povolanie” funguje už iba na Slovensku a ak by ste sa chceli o tom dozvedieť viac, určite si pozrite film od Pavla Barabáša – Sloboda pod nákladom.

Výstup na Ďumbier po náročnom dni bol naozaj vyčerpávajúci, ale keď musíš, tak musíš. Z chaty sme sa vrátili po Ceste hrdinov SNP, vyliezli si na tento kopec a začali sa vracať späť. Čoskoro sme sa ocitli na chodníku úplne sami. Lanovka prestala premávať a nám začali robiť spoločnosť kamzíky. Pri zostupe sa ozývali jelene a narazili sme aj na jedného odvážlivca, ktorý trasu zostupoval sám. Český turista v Tatrách vraj prináša smolu, ale ja som bola rada, že sme ho stretli. Veď spolu sa ľuďom kráča lepšie :).

Keď sme sa zmierili s tým, že nestihneme večeru v našom hoteli, prišiel telefonát, že na nás počkajú. Napriek tomu, že sme sa zapísali do dejín hotela ako tí oneskorenci z izby číslo 3, ich ochota nás veľmi milo prekvapila!

Predpoveď počasia na ďalší deň bola bez zmeny – dážď. Preskúmali sme aké lokality navštívime, a keďže so psom treba ísť von či prší, či neprší, vydali sme sa na prechádzku k Vrbickému jazeru. Dojem z miesta kazil iba rozostavaný hotel, ktorého obchádzka by trvala dlhšie než obchádzka samotného jazera. Predpoveď vyšla a zmokli sme do nitky, takže najlepší nápad, aký sme dostali, bolo stráviť čas vo wellness a ísť do koliby na halušky. Kým psík driemal na izbe, my sme si užili plávanie v prázdnom bazéne a vírivku. Veď kto by chodil do wellness  v čase obeda?

Najlepšie výlety sú vždy tie, ktoré neplánujete. Posilnení pravými slovenskými haluškami sme vybehli na Ostredok v Demänovskej doline. Na vrchu sa nachádza rozhľadňa s výhľadom na štíty Nízkych Tatier. Bola to ľahká vychádzka nielen prírodou, ale i históriou, a to vďaka pomníkom venovaným padlým vojakom. Všetky výhľady na tejto trase sme síce nestihli, avšak na večeru sme prišli tentokrát včas.

Posledné miesto, na ktoré smerovali naše kroky (a labky) bolo hneď za rohom. No teda vlastne za vodou…kopec vedľa Tatier – majestátny Veľký Choč. Bájami opradený tak, že návštevnosť tohto miesta sa môže rovnať vychádzke na Rysy. Ľuďmi ospevovaný, ako najkrajší kopec vôkol a pritom, priznám sa, v živote som tu nebola. No keď už slovo Choč počúvate z každej strany, skrátka tam musíte ísť. Moja premyslená taktika prísť tu cez klasický pracovný deň hneď ráno, aby sme sa vyhli davom ľudí, čiastočne vyšla. Smerom na kopec sme lapali po dychu sami, no hore na nás už čakali tí, ktorí boli rýchlejší než my. Nádherný výhľad však stál za to. Slová sú zbytočné, pripájam fotku :) .

Dovolenka nemusí byť iba v zahraničí a pri mori. Každý z nás má rád niečo iné a každý si relax predstavuje po svojom. Kto miluje jesennú prírodu a hory, tu by mal určite zavítať.

Tina a Scotty na cestách

Tina a Scotty na cestách

Sme dvojčlenný tím dychtivý po dobrodružstvách. Milujeme hory, či už slovenské, alebo tie za našimi hranicami. Môj parťák Scotty je taký mix border kólie, ktorý precestoval za svoj život asi viac než poniektorí ľudia. S dávkou irónie komentujem naše spoločné cesty a snažím sa inšpirovať ľudí k zážitkom, na ktoré budú spomínať celý život.