Veď ja sa mením na svoju mamu!… A som na to hrdá.

Vzťah matky a dieťaťa je azda najvrúcnejšie puto, aké ľudská bytosť pozná. O to silnejšie je, ak ide o matku a dcéru. Ako každý vzťah, aj tento prechádza vývojovými etapami, no býva nepísaným pravidlom, že s pribúdajúcim vekom na oboch stranách sa láska čoraz viac prehlbuje. Tento vzťah však môže tak isto kolísať. Ale poďme sa na to pozrieť postupne.

Keď som bola maminkina malá princezná, snažila sa mi vysvetliť, že základom bytia je pomáhať si navzájom a byť dobrá k súrodencom. Toto som odmietala akceptovať pri každej bitke s mojimi bratmi. Nechápala som, čo tým maminka myslí, cítila som sa krivdu pri každom zdvihnutom prste, ktorý bol smerovaný na moju adresu. Neskôr som žalostne znášala módnu vlnu, ktorá sa diametrálne odlišovala od predstáv mojej mamy. Ona sa snažila potlačiť moju nastupujúcu ženskosť, ja som si s nechuťou obliekala každý vrecovitý kúsok, ktorý nechcene pribudol v mojej skrini.

V rannej dospelosti nastal boj s jedlom – neustála kontrola cez telefón či už som niečo zjedla mi pripomínala skôr teror, než lásku rodička k dieťaťu. Ale razom sa všetko zmenilo. Stačila jedna zmena v mojom živote – neopísateľne dôležitá zmena, ktorá ma z obyčajnej ženy nominovala na ženu – matku.

Neverili by ste, koľko situácií, koľko rečí a koľko problémov ma ako šibnutím prútika preladili na novú frekvenciu - frekvenciu pre mňa tak známu a dlho odmietanú – začala som sa celkom prirodzene podobať na vlastnú maminku.

Úplne automaticky som prebrala zodpovednosť za synčeka, ktorý sa vypýtal na svet výrazne skôr, než odporúčajú múdre knihy. Dni a noci v domácom prostredí sa prirodzeným spôsobom bez dohovárania samotnému “osudu” zamenili za nemocničné steny. Po stabilizácií zdravotného stavu začínam konečne s klasickými mamičkovskými problémami: toto musíš spapať, toto nepatrí na tanier, ešte toto si musíš obliecť, … A keď už systém okolo dieťaťa šliape ako hodinky (vrámci možností), začínam kopírovať správanie mojej maminky aj v domácnosti.

Každodenné vysávanie, teplé jedlo na tanieri deň-čo deň, byt v neustálom pozore, pretože nikdy neviete, kedy príde návšteva, … Jednoducho všetky tie pre mňa nepodstatné problémy v dospievaní sa odrazu udomácnili v mojej hlave tak potichu, že som si to ani nevšimla.

Už niekoľko rokov som tá najšťastnejšia sestra mojim dvom bratom. Stretávame sa, pomáhame si, držíme spolu, pretože sme k tomu boli vedení od mala. Na bitky o presadzovanie si vlastného názoru spomíname už len s úsmevom a naozaj veľmi radi. Ale snáď najväčšia zábava prichádza, keď sa vrhneme na fotografie spred 15 rokov a komentujeme vkus rodičov. Módna polícia by si užila pri pohľade na náš fotoalbum. No nech už si otáčam to svoje detské, dospievajúce, či dospelé obdobie z ktorejkoľvek strany poviem vám, že by som nemenila nič. Neželala by som si ani iné reakcie mojej maminky, ale ani ja sa teraz nechcem vykoľajiť z jej naučeného a overeného pohľadu na život.

Hovorí sa, že každý človek má svojich obľúbencov, hrdinov, vzor, ktorému sa istým spôsobom snaží podobať. Ten môj je práve moja maminka a ja pevne verím, že z roka na rok sa jej budem podobať viac a viac a že ju nikdy nesklamem.

Nezabudnite aj vy vyjadriť obdiv a vďaku svojej mamine a obdarujte ju niečím, vďaka čomu sa jej zjaví úsmev na tvári. 

Inšpirujte sa ponukou darčekov na Zľavomate!